piatok 21. mája 2010
Čierna Hora 2010
Tento rok nás 28.6.-10.7. čaká nová krajina - Čierna Hora. Tak som zvedavý, čo nás čaká a čo minie či neminie. Trochu sa obávam polpenzie a nadržaných vyberačov slnečníkového výpalného. No uvidíme.
nedeľa 23. augusta 2009
Bulharsko 2009
Termín: 9.8.2009 - 20.8.2009
Doprava: Autobusom (CK Turancar)
Účastníci zájazdu: MiKeL, Veronika
Fotky
9.-10.8.2009
Tak sme sa vybrali na dovolenku. Ešte pred odchodom som sa filozoficky zamýšľal, kde v poschodovom buse bude najlepšie sedenie. Uvažoval som, že by bolo zaujímavé sedieť úplne vpredu hore, ale nakoniec som to zavrhol. Ďalšie uvažovanie sa uberalo smerom, ktorá strana je lepšia vzhľadom na intenzitu a dĺžku ožarovania slnkom. Samozrejme je to závislé od smeru jazdy a ak budem sedieť na tom istom mieste aj cestou naspať, tak je to jedno. Nie tak úplne, ale aproximaticky áno. No a moje dilemy vyriešila cestovka a jebla nás na poschodie úplne dopredu nad vodiča. Takže smer juh a plný oskar tvárou v tvár. Ale úplne prvá zápalka prišla úplne na úvod - čakanie na turancara. Na stanovenom parkovisku v stanovený čas bola už skupinka turistov s batožinou. Asi ideme spolu. Chyba. V stanovený čas prichádza bus, natešení ideme k nemu. Studená sprcha. Je to iný zájazd. Grécko. Ok, tak čakáme ďalej, čas uteká. Gréci odchadzajú v čase, keď sme aj my už mali byť v buse a na odchode. Čakáme ďalej. Podozrivo sami. Pochybnosti začínajú nahlodávať dovolenkové nadšenie. Prichádza päť minút napätia a adrenalínu. Rýchlo prezerám dokument z cestovky, ktorý som si zabudol vytlačiť, ale aspoň našťastie v poslednej chvíli odchodu z domova stiahol do mobilu. Je tam uvedené nejaké núdzové číslo. Ok, dávam im akademickú štvrťhodinku. Naštastie len s päť minútovým meškaním prichádza druhý bus. A dokonca aj správny. Zdá sa, že sme boli jediní z Bratislavy. Nerozhodný párik, ktorý si po pol hodinovom nerozhodnom premýšľaní kúpil ten istý zájazd v čase, keď som ho bol vyplatiť, a plánoval tiež nastúpiť v Bratislave (po asi desať mne nervy píliacich minútach rozhodovania, či je lepšie nastúpiť v Bratislave alebo v Košiciach) sa nakoniec asi rozhodol. Ok, usadili sme sa v buse. Alebo v kine? Bo výhľad je nádherne širokoúhly a neobmedzuje sa na pol metrový kúsok. Aspoň nejakú výhodu má to sedenie vpredu. Nehovoriac o adrenalínových prejazdoch popod mosty a tunelmi. Zmestíme sa, alebo bude kabrio? Vyrážame smer maďarská diaľnica a vyzdvihnúť posledných ľudí v Komárome. Počasie sa zdá byť super cestovné a začína pršať. Aspoň sa nám oskar nerehoce do tváre. Netrvá to však dlho a okolo obeda, počas útoku na obchvat Budapešti, si nás oskar začína postupne nahlodávať. Po prebití sa nedeľnou zápchou na obchvate je zvyšok cesty po hranicu so Srbskom už v pohode. Z času na čas juchnem do Nokia Mapsov, že Gde Piči Sme (GPS). Sem tam skontrolujem, akou že to rýchlosťou sa približujeme k vytúženému cieľu. Okolo 90 km/h, takže sa asi snažia udržiavať na tachometri v zádi busu deklarovanú stofku. Stodvacet im asi nic neříká :). Maďarsko-Srbská hranica bola kapitola sama o sebe. V "nekonečne dlhom" rade tretí v poradí sme tam strávili skoro dve hodiny. Najskôr na Maďarskej strane to prebehlo vcelku v pohode. Došiel colník, prezrel pasy, ľúbozvučnou maďarskou slovenčinou sa opýtal, či nefunguje klíma a bolo. V tom začala na Veroniku zo stropu kvapkať voda. Šofér sa to snažil podivne riešiť hľadaním miest, kam by nás presadil a nakoniec doniesol uterák. My sme to ale poriešili svojsky. Malú škáru, odkiaľ voda vytekala, sme zaplátali papierovou vreckovkou a čakali kým zvlhne ako sedemnástka, aby sme ju mohli vymeniť za ďalšiu. Našťastie nebolo treba a vodny živel si dal pohov. Zato Srbi si asi na formality mocne potrpia. Nie len, že nás v tom nekonečnom rade predbehli dva samoprivilegované busy (jeden poloprázdny, druhý asi prázdny), ale ten colník mal na nás neskonalé požiadavky. Vypnúť klímu. Asi mu chudáčikovi bola zima, však aj bol statočne naobliekaný a zjavne si razítkovanie poriadne užíval. A naťahoval čas v pekle. Ja som sa pocitovo priblížil stavu "dusené vo vlastnej šťave". Nehovoriac o tom, že chudáčik colník sa nás asi bál, lebo niektoré pasy roztrasene orazítkoval až na tretí, štvrtý pokus. Asi preto nám dal vypnúť klímu, aby nám zobral silu na neho zaútočiť alebo aj napriek tej pekelnej vyhni mrzol. Samozrejme ešte sa pokúsil si dokázať svoju silu a voľakomu zobral pas do tej svojej búdky a tváril sa hlboko, že ho kontroluje. V tom čase v dividíčku bežiaca Cesta do stredu zeme svojím obsahom asi spôsobila tepelný šok prehrávaču a nám cestujúcim napäté nervy z trhaného zvuku a žiadneho obrazu (nie že by ten obraz nám vpredu sediacim na niečo bol, keďže obrazovka sa nachádzala rovno nad našimi hlavami) a tak sa ho páni šoféri rozhodli cez prestávku opraviť. Našťastie sa nepodarilo. K Nišu (Ниш) sme dorazili okolo desiatej a to už bola vcelku tma. Zarazili ma niektoré dediny popri ceste, ktoré vyzerali ako vymreté. Pouličné osvetlenie síce fungovalo, ale v domoch sa akosi nesvietilo. Len kde tu. Asi chodia spávať so sliepkami. Cesta medzi Nišom a Pirotom (Пирот), hlavne teda jej prvá časť má aj v noci svoje čaro. Úzky kaňon, tunely, viditeľnosť tak na desať metrov, mesiac tesne po splne a tmavé obrysy hôr naokolo oproti svetlejšej oblohe. No a pár dementov s diaľkovými oproti. Plus jeden stojaci, žiariaci vlak. Na poslednej zastávke som si kúpil pivo Jelen a Nikšicko, zatiaľ čo šofér s pusteným motorom natankoval asi tristo litrov nafty. Platil asi 28000 dinárov, liter bol za asi 90. Vyzerá to zatiaľ tak, že na tomto úžasnom autobuse sa asi aj boja vypnúť motor. Asi by ho už nemuseli naštartovať. Srbsko-Bulharské hranice prinášajú ďalšie nečakané zážitky. Srbi nám nekontrolujú pasy. Oficiálne sme teda stále na ich území, resp. sme z neho odišli nelegálne. No a neboli by to bulhari, aby nám čakanie nespríjemnili nejakou úžasnou hrou. Minuloročné USB kľúč šachy vystriedalo random prehadzovanie čakajúcich radov. To, že sa stojí v jednom ešte neznamená, že budete v ňom aj vybavený. Raz tam, potom zase hentam, zo strany na stranu. Lovenčina naša. Otvorte si pasy na fotografiu. A bulhari nakoniec nesklamali ani s USB šachom. Akurát, že pre autobusy majú vylepšenú trasu vedúcu do chřtánu kamiónovej zápchy. Asi nejaká nová hra. Len prečo niektoré busy idú normálnou trasou. Asi sme niečo špéci. Aspoň nás môže hriať pri srdci, že do Sofie (София) je to už len 57 km a do Atén (Αθήνα) púhých 929 km. Welcome to wonderland. Oproti idúce autá mali snahu vypnúť diaľkové rovnajúcu sa snahe nášho milovaného premiéra (mr. Fiko) riešiť problémy a my v kine spolu s vodičom sme si užívali vypaľovanie očí. Samozrejme Karel a Karel (kto videl film Účastníci zájezdu pochopí) nás zase obdarili manévrom z kategórie zázračných a po vzore tureckého autobusu vošli na benzínku protismerne cez niekoľko plných čiar. Detto výjazd. Ešte predtým si však trošku pocvičili manévrovanie na prázdnej benzínke v smere jazdy. Spánok neprichádza a neprichádza. Ale chcem ešte vidieť Sofiu. Nesklamala. Tisíce satelitov na cigánskych chajdách hneď pri príchode sú už samozrejmosťou. Len sa mi ich zdalo pomenej. Asi tmou a únavou. Severní obchvat je dlouhý, pojedu já jihem. Žaloudek mi na něm kroutí, zaliju to lihem. Na vysvetlenie, južný obchvat na 80% tvorí úzka "cesta", pokrivená, pokrútená, vymolená. Zvyšok je krásna šesť pruhová diaľnica. Ale neboli by to bulhari, aby nezapracovali cestou kadejaké zábavky. Karel vyzeral dosť zmätený s neustálych zmien pruhov. No a výjazd na diaľnicu na Plovdiv (Пловдив) bol extra bonbónik. V tme, síce dobre značený, ale takmer neviditeľný. Musel si aj napriek protestom oprotiidúcich áut hodne pomáhať diaľkovými. Nečudujem sa mu. Počas mojich pokusov zaspať sa Karol zjavne snažil o opak a ako som postrehol, tak občas napr. aj budením iných vodičov. Teda konkrétne jedného. Počas tých pár precitnutí som si všimol pokus Karola predbehnúť jedno auto s plovdivskou značkou. Lenže pri započatí aktu predbiehania vyžadujúcom ako prvé preradenie sa do vedľajšieho pruhu sa onen bulhar ako keby zobudil a zmizol v diaľke. V čase dočasnej rozlúčky mu ešte Karol pár krát blikol diaľkovými. Minimálne posledné láskyplné zablikanie neostalo bez odozvy a týpek blikol obojstrannými smerovkami. Žeby vďaka za to, že Karol dával celú cestu zo Sofie do Starej Zagory (Стара Загора) na neho pozor a v pravidelných intervaloch ho budil? Neviem, koľko krát sa takéto budenie odohralo, ja som to videl asi tri krát. Raz týpek dokonca vychádzal z odstavného pruhu. Noc sa nejako podarilo prežiť, veľa som nenaspal a oskar sa pomaly ale isto prebúdza k životu. Ale východ slnka zase tak skoro asi neuvidím. Zvyšok cesty do Burgasu (Бургас) sa už odohrával v pohode a v ocakávaní pohľadu na more. Ešte nás rozveselila cestná príhoda, pri ktorej by dopravný žurnalisti zo Sme asi masturbovali pol dňa. Týpek šiel na diaľnici v ľavom pruhu, rýchlejšie ako pravý pruh no a prenasledoval ho ďalší, viditeľne nervóznejší. Zjavne to nevydržal a predbehol ho popri zvodidlách, obaja stále v ľavom pruhu. Prejazd cez Burgas a príchod do Pomoria (Поморие). No to bol grc. Tam nikdy v živote asi. Bordel, diera. Síce veľká, ale o to poriadnejšia. Tu vystúpili asi dve tretiny ľudí. Kiten (Китен), Primorsko (Приморско) a Pomorie. Ideme ďalej, Nesebar (Несебър), nezastavujem. Wtf. Pomyslím si, že pre nás dvoch sa tam asi neoplatí zachádzať. Aj tak bolo. Posledná štácia bolo Sunny Bitch (Слънчев бряг). Hotel na hoteli, kde tu rozpadnutý panelák. Zaskakujúci delegát povolal syna na čiernom mercedese a odviezli nás do vytúženej destinácie. Cestou vkuse bľabotali, veľmi som im nerozumel ale pravdepodobne otec mierne zjebával syna ako šoféruje a stále mu do toho kecal čo má robiť. Niečo mi to pripomínalo, že bratu? :) Len synátor to bral s prehľadom. No tak sme sa ubytovali a o siedmej dôjde náš delegát, lebo rieši nejaké ukradnuté pasy turistov. Bývame na Marse, takmer na samom vrchu penziónu, máme veľký balkón a výhľad na kopu balkónov oproti a na hory. Ideálne pre dovolenku pri mori. Kto by vkuse čumel na to more, že? Zatiaľ je to v pohodičke. Len kým som sem s batožinou vyšlapal, som skoro umrel. Ťažký šok pre moje prefajčené pľúca. Po chviľke oddychu sme zobrali pár vecí a naľahko šli otestovať miestne more. Prvotný smer bol dobrý, ale mesto nás nechcelo pustiť. Po chvíľke sme došli ku starému mestu a vybrali si pláž - onu Sunny Biatch. Fúkal vcelku aj vietor aj aj nejaké tie vlnky boli. Tunajší plavčíci asi nie sú také padavky ako ich južní kolegovia a tak mohli ľudia v pohode aj s nafukovačkami do vody. Trošku som sa pozabával vo vode a šli sme na ubikáciu sa pripraviť na delegáta. V rámci prípravy sme si trošku schrupli. Delegát bol v pohode, celkom dobre vedel po česky. Objednali sme si výlet do Varny (Варна) a bulharský večer a vyrazili skúmať Nesebar. Po obchonej ulici sme sa dopracovali až k druhej pláži a uložili si poznatok pre budúce využitie. Nad plážou bolo niekoľko reštík. Pred jednou sme sa zastavili pozrieť ceny piva. Hneď na nás vyštartovala teta, aby sme šli dnu. Odmietli sme, tak nám chrstla do tváre, že slováci na rozdiel od čechov a maďarov sú chladní. Spýtal som sa jej, čo stojí pivo. Porozumel som, že 1,20lv, tak že ok, ideme na jedno. Usadila nás a záujem opadol. Dali sme si po jednom pive za 1,90lv (pozorný čitateľ si všimne rozdiel) a šli preč. Pri odchode teta ešte asi chcela byť vtipná a spýtala sa nás, či prídeme zajtra na vyprážaný syr. Kvôli tomuto som sa trepal do Bulharska? Prešli sme sa naspäť obchodnou a nechali sa zlákať do ďalšej reštiky. Týpek nás chcel usadiť blízko muziky, tak som ho požiadal o tichšie miesto. S úsmevom nám vyhovel a zaviedol nás na koniec, kde už sa dalo aj rozprávať. Konečne sme si dali prvý šalát. Ináč sme už len pili, lebo na izbe sme ešte dotlačili rezne, takže sme nemali hlad. No zdá sa, že ja si s bulharskými ženami asi rozumieť nemôžem. Po incidente spred troch rokov v Sofii som nechtiac spôsobil traumu ďalšej pri platení. Doniesla nám účet v knižočke. Tak som tam dal bankovku. Prisla, zobrala a čakal som, že hneď donesie výdavok. Nič, obsluhovala ďalších hostí. Po hodnej chvíli sme usúdili, že si ho asi nechala a šli sme teda preč. Nebola to nejaká strašná suma. Štyri leva. Pri východe sme stretli týpka. Pýtal sa, či bolo všetko ok. Povedal som, že áno, len sme sa nedočkali výdavku. Odbehol a vrátil sa aj s čašníčkou, ktorá nám ten vydavok dala trasúcimi sa rukami. Asi ju dobre zjebal. Ta na nás nebude v dobrom spomínať. Cestou sme si ešte boli v obchode kúpit pivo na izbu.
11.8.2009
Sme si trošku pospali a vstávali okolo jedenástej. Ako prvé sme boli v banke zameniť euri za zvieratká. Pre porovnanie, zamieňali sme 315 Eur a rozdiel oproti tomu, keby sme zamieňali doma bol asi 24 leva. Jedna večera pre dvoch. Ešte sme v markete kúpili nejakú vodu a v pouličných stánkoch niečo pod zub a mne šlapky a vydali sme sa na druhú pláž. Museli sme ju prejsť skoro celú, kým sme našli free zónu. Ale aspoň sme boli kúsok od mora a mohli ísť do vody spolu. Cestou späť sme porobili zopár snímečkov. Po obriadení sa a menšom oddychu sme delegátovi vyplatili výlety a šli sme si prezrieť starý Nesebar. Pekná časť mesta nachádzajúca sa na polostrove. Spravili sme len pár fotiek, to sme si nechali na neskôr, keď bude lepšie svetlo. Prešli sme ho dokola, všade samé stánky a obchodíky. Nehovoriac o reštikách. Tých je tu ako nasraných. A pred každou je týpek a láka ľudí dnu. Celkovo sa tuná míňa neskutočná energia na marketing. Niektorí pozývatelia sa dajú odbyť ľahko, iní sa snažia do poslednej chvíle. Je mi jasné prečo, len nie som na to zvyknutý. Večeru sme absolvovali v takej trošku zastrčenej mechane a bolo fajn. Dali sme si skvelú makrelu v keramike, zapečenú so syrom a zeleninou. Zjedol som polovicu a mal som dosť. Ale statočne som to dotlačil. Po dobrom jedle sme sa už vydali do penziónu, dali si pivko a arašidy na balkóne a šli spať.
12.8.2009
Opäť sa mi podarilo vstať okolo jedenástej. Plán bol jasný. Žiadne grilovanie sa a ísť prevetrať foťáky do starého mesta. Pomaličky sme to obiehali, fotili ako novinári (neboli sme jediní). Samozrejme nás zase všade volali sa ísť najesť. V reštike, ktorej polovicu tvorila loď sme si dali kávu a pivo. Obsluhujúca blondýnka (doslova, nejaký hostia po nej chceli aby ich odfotila a skoro som padol pod stôl. Display bol kolmo na objektív a ona pozerajúc na display sa snažila nájsť tých ľudí) sa tvárila, že sa jej náramne chce. Ďalšie behanie a fotenie až sme sa hladný dopracovali do reštiky, kde nás včera čech a slovenka lákali. Samozrejme sme akékoľvek jedlo pripomínajúce domov a núkané nám všade odmietli a dali sme si prekvapenie šéfkuchára. Výborné bravčové, so šunkou, uhorkou, zapečené so syrom a skvele okorenené. Popri jedle sme sa pobavili na čechoslovákoch, ktorí si objednali guláš s knedľou a samozrejme pivo. A potom sa človek čuduje, prečo mu to všade núkajú. Neprecestoval som snáď pol Európy, aby som jedol čo mám doma každý deň. Keď sme vyšli, tak nás marketingový pracovník z českej reštiky oproti zvozil, že či nevieme kde máme hľadať české jedlo a prečo sme boli u konkurencie. Tak som mu povedal, že české jedlo nehľadám. Ešte sme sa trochu motali po starom meste, čo to pofotili. Pri jednej zrúcanine anglicky hovoriaci černoch strhol fotiacich sa ľudí hovoriť pri tom "sausages". Konečne som si kúpil opasok a unavení sme sa vydali naspať. V supermarkete Mladost (Младост) sme si kúpili nejaké víno (Melnik 13 - polosladké, ale nie zlé a klasiku Asenovgradský mavrud). Večer sme zakúpené víno vypili a na záver som si ešte dal pivo a šli sme spať.
13.8.2009
Dnešný deň nebol nejaký výnimočný. Klasické vstávanie okolo jedenástej a oddialenie upratovacej služby vykonať svoju povinnosť. Väčšina dňa strávená na Sunny Biatch. Dočítal som knihu, obalil sa pieskom, trochu pogriloval a šli sme naspäť. Poriadiť sa a hurá na večeru. Zdá sa, že každá ďalšia navštívená reštika je drahšia a drahšia a začínam mať obavy, či bude dosť peňazí. Asi by som mal zistiť pin od kreditky. Tak sme sa najedli. Dali sme si lososa a mečúňa plus klasicky šalát. Povečerná prieskumná akcia, čiže zistiť, či v supermarkete Mladost berú kreditky, dopadla neúspešne. Ale aspoň som sa na chvíľu pripojil na net cez free wifi v jednom bare sediac v parku. Ešte sme si kúpili nejaké jedlo na zajtrajší výlet a šli do penziónu. Spať sme šli trošku skôr, keďže bolo treba vstávať ukrutne skoro.
14.8.2009
Vstávanie niečo po siedmej bolo ukrutné. Hlavne v porovnaní s doterajším dovolenkovým vstávaním. Ale to sme ešte netušili, aký deň plný zážitkov nás čaká. Dnešok bol zasvätený celodennému výletu do Varny s návštevou delfinária a Aladžského monastíru (Аладжа манастир). Po príchode na zastávku už na nás autobus čakal. Nalodili sme sa a podľa nejasných pokynov sprievodkyne Irenky (stará tučná panna) sme si našli miesto na sedenie. Zatiaľ bolo z čoho vyberať, nastupovali sme ako druhý. Ešte nejakú chvíľu sme zbierali cestou ľudí a vydali sa vstříc skvělému dni. Počas cesty nám tetula rozprávala čo to o okolí, histórii a zvyklostiach Bulharska. Bohužiaľ časť výpravy tvorili poliaci, takže výklad bol taký polovičatý, keďže tety usúdili, že my rozumieme plne poľštine a poliaci naopak češtine. Nakoniec som mal ale pocit, že radšej začali po sebe opakovať, aj keď každá trochu ináč. Ale sme sa napríklad dozvedeli, ako sa vmiešalo slovko "merci" do bulharčiny. Po oslobodení Bulharska spod turkov sem chodilo dosť francúzov a oni sa začali po nich opičiť. Taktiež sme sa dozvedeli, že v Bulharsku pretrváva KULT DIEŤAŤA, čiže deti sú pre rodičov všetkým a starajú sa o ne až kým neumrú (musia im všetko zabezpečiť, napr. bývanie). A to je aj jeden z dôvodov, prečo bulharov rapídne ubúda (okrem vysťahovalectva). Po vyzdvihnutí posledných ľudí v Obzore (Обзор) (celkom vtipný česi, najmä starý otec) sme asi po pár kilometroch mali prestávku na konci dediny Bjala (Бяла) v nejakom motoreste. Na turistov tam boli veľmi dobre pripravený. Plechovka Kamenitze za 4 lv. No a s pokračovaním výkladu a neustáleho upozorňovania na to, že sa "pochopitelně" blížime do Varny (prečo som si len stále myslel, že ideme do Sofie?) sme sa vydali na zvyšok cesty. Prvý bod programu bolo delfinárium. Pred ním prišlo prvé nahlodanie rešpektu k tete sprievodkyni, keď takým trochu nevhodným spôsobom upozornila na nekupovanie si kukurice a zmrzliny pred vstupom do delfinária (ktorú sme nakoniec ani nikde nevideli predávať). Pred ním nám rozdala vstupné karty a tým to pre ňu asi zhaslo. Nejako sme sa tam teda dostali, našli si miesta a vytiahli foťáky. Fotné bolo 5 lv, aj keď to nejako nekontrolovali a povedal by som, že nie všetci s foťákmi ho mali. Delfínia show bola fajn, zdajú sa to byť milé a hravé zvieratká. Po každom čísle si šli automaticky po odmenu. Mám pocit, že za tie tri show denne toho musia vcelku dosť požrať. Show ale skončila vcelku rýchlo, trvala asi pol hodinu a začalo sa zavŕšenie dešpektu k sprievodkyni. Samozrejme, veľa ľudí šlo využiť služieb wc zadarmo. Hlavne pred ženskou časťou sa vytvoril klasický dlhý rad. No a to chvíľu trvá, kým jedno wc obslúži toľko žien. Nehovoriac o tom, že veľká časť výletu sa nechala zlákať všadeprítomným predajom suvenírov. A to akosi nepasovalo do plánov programu a sprievodkyňa si neodpustila malé zdrbanie, že kto sa oneskorí, bude musieť ísť naspäť sám. No a v tom momente sa medzi učastníkmi začali šíriť vtípky na tému, či všetko postíhame. Tiež ma zarazilo, že pred delfináriom nikto nečakal a v podstate sme sa museli spoľahnúť na vlastnú pamäť a nájsť autobus sami. Keď už boli konečne všetci v buse a náležite poučený, vyrazili sme k monastíru, ktorý bol vytesaný do skaly. Dostali sme vysvetlenie prečo a aby si jeho prehliadku hlavne rodiny s deťmi dobre rozvrhli, čakať sa nebude. Došli sme na miesto činu, teta nás ešte s nejakým doplňujúcim vysvetlením zaviedla ku skale. Hmm, monastír. Pozdĺžna "chodba" v skale, z ktorej vybiehali do skaly malé, kedysi cely. Rýchlo sme to obehli, aby sme ešte stihli "múzeum", v ktorom bolo pár fotiek a nejaké tie kovové predmety historického významu. A šup šup do autobusu, aby sme ho nezmeškali. Návrat do Varny, kde niektorí museli stihnúť predplatený kontinentálny (čiže všetci dostanú to isté plus na stoloch budú mať dobrú vodu, ostatné za príplatok) obed a zvyšok mal rozchod. Vydali sme sa na pešiu zónu, trošku si to poprechádzali. Keďže sme nenašli žiadne nákupné centrum, kde by brali kreditku, tak som aspoň učinil pokus o výber z bankomatu. Úspešne. Na blízkom trhu som si kúpil peňaženku a zapaľovač a vydali sme sa naspäť. Pozreli sme si mestskú pláž (dost zlá) a pokúšali sa nájst "unikátne" akváriá. Bohužiaľ už nebol čas na ich prehliadku, tak sme ešte išli pozrieť k námornému MÚZEU (podľa sprievodkyne tam nemáme očakávať žiadne novodobé veci, žiadne rakety, lebo je to MÚ-ZE-UM. A čuduj sa svete, na dvore múzea vrtuľníky, lodné delá, míny a dokonca aj raketa). Obišli sme si ho, pofotili a vrátili sa k busu. Jediný, kto tentokrát neprišiel načas bol bus a sprievodkyňa. Cesta naspäť sa zdala byť dosť nudná až na samotný záver, kedy prišiel nečakaný zlatý klinec programu. Neviem prečo sa autobus trepal do Svätého Vlasu (Свети Влас), lebo som tam nevidel nikoho vystupovať. Pri pokuse o otočenie si nabehol príliš blízko reklamy na stĺpe (asi do zápornej vzdialenosti) a zadné okno to nevydržalo a popraskalo. Zjavná ignorace a jazda ďalej prinútili okno ďalej praskať až z neho začali vypadávať kusy na ulicu. Na žiadosť sprievodkyne, aby sme šoférovi nechali nejaké dýško (to bolo ešte pred nehodou) mu ho pre istotu nik nedal. Keď sme vystúpili z busu som ešte chcel vyskúšať free wifi a trochu si pokecať s bratom. Akosi nefungovalo. Buď ma blokli alebo už bolo max connections alebo ktovie čo. Tak sme sa šli obriadiť a na večeru. Deň pred sme si vyhliadli zapadlú mechanu a voľba bola dobrá. Konečne nižšie ceny. Veronika si dala vyprážaného žraloka a ja som si dal rumpsteak s cibuľou. Nakúpili sme ešte nejaké pivo tradičnej značky Burgasko a šli sa dorazit na balkón. Popri posedávaní pri pive sme si prvý a posledný krát počas pobytu zahrali aj osadníkov.
15.8.2009
Tak dnes zase klasické vstávanie okolo jedenástej a na pláž. Bolo dosť veterno. Cestou z pláže som ešte skúsil free wifi a dnes to šlo. Popozeral som čo to a šli sme sa obriadiť. Včera nás sprievodkyňa upozornila na slávnosti v starom Nesebare, tak sme sa tam šli pozrieť. A okrem nás milión ďalších ľudí. Najskôr sme zašli do mechany, kde sme jedli prvý krát a mali rekordne nízky účet. Ja som sa konečne odvážil dať si tarator a nebolo to zlé. A konečne sme zistili, ako sa volá jedlo, ktoré donesú na horúcej mise a pozostáva z mäsa a grilovanej zeleniny. Po večeri sme sa prechádzali mestom a pozerali nejaké suveníry. Na rôznych miestach sa odohrávali koncerty asi známych bulharských umelcov. Pre nás však boli absolútne neznámy a ani tá hudba nás neoslovovala. V jednom obchodíku blízko prístavu sme si kúpili malý model lode a predavač ocenil moje "How to use F... word" tričko ocenenim Nr. 1 T-shirt of the Season. V prístave sme si pozreli ukážku "rýchleho" umenia, kde týpek so sprejmi a nožíkom vcelku rýchlo vytváral obraz. Pri hlavnom vstupe do starého mesta sa odohrával väčší koncert a rozdávali tam zadarmo vodu a víno. Asi zadarmo. Zobrali sme si víno, bolo len biele, ale nedalo sa to veľmi piť. Hlavne keď človek nemá biele veľmi v láske. I vydali sme sa naspäť a už v novej časti mesta sme čakali na ohňostroj. Fakticky bol pekný, aj mne sa páčil, čo už je čo povedať, umocnený morom a hudbou. Bohužiaľ akurát došli baterky vo foťáku. Potom sme si ešte kúpili palacinku a šli na ubikáciu
16.8.2009
Deň začal tradične ešte neskorším vstávaním okolo pol dvanástej. Keď sme vyšli von, majiteľka nás požiadala o zmenu izby z doterajšej trojposteľovej na dvojposteľovú, lebo majú prísť hostia, ktorí budú traja a už nie je taká izba voľná. Spýtala sa nás, kedy sa vrátime, a že do vtedy nás presťahujú. Ešte sme jej dali kľúč od izby a plný obáv a nejasných očakávaní sme šli na pláž. Tento deň bolo extra veterno a aj vlny tomu zodpovedali. Zatiaľ asi najväčšie čo som v Bulharsku videl. Okolo štvrtej sme sa zbalili a šli naspäť. Cestou som ešte trošku pozrel net a šli sme do penziónu. Vonku nás čakala teta a odovzdala nám kľúč od novej izby. Bola menšia, ale v pohode a hneď vedľa predošlej, takže balkón sme mali na tú istú stranu. Vstúpili sme a kontrolovali straty. Veronika ešte behla do predošlej izby (bola otvorená a zatiaľ neobsadená) skontrolovať, či na niečo nezabudli. Našťastie nie, dokonca sa snažili položiť všetko na to isté miesto ako v predošlej izbe. Takmer ako keby sme ani nemenili izbu. Poriadili sme sa a išli znova do starého mesta. Jednak sa najesť do obľúbenej mechany a už sa poobzerat po suveníroch. Na večeru sme si dali kuraciu kavarmu a juliena a poriadne sa nafutrovali. A dosiahli doteraz najnižšiu cenu za večeru. Potom sme sa išli motať mestom a míňať levy. Večer sme ukončili klasickým pivom na balkóne.
17.8.2009
Vstávanie podľa zažitých koľají. Veroniku začalo trochu bolieť hrdlo. Vystrojili sme sa a vamos a la plaža. Dnes už neboli také vlny, ale more bolo stále rozbúrené. O štvrtej sme sa pobalili a išli sme ďalej po pláži obzrieť loď uprostred pieskových dún. Akurát v tom čase sa more ešte viac rozbúrilo a vyčarilo zopár excelentných vĺn. Vcelku dosť. Dorazili sme k lodi, okolo ktorej bol dosť bordel, porozhadzované a porozbíjané fľaše. Aj loď už chátrala. Kedysi tam zjavne bol bar či diskotéka. Zariadenie vnútri vyzeralo ešte vcelku zachovalé (stoly, stoličky). Pofotil som čo to a vydali sme sa naspäť. V parku som sa pokúsil nadviazať spojenie s bratom. Podarilo sa čiastočne a trochu sme pokecali. Len spojenie často padalo. Išli sme sa oriadiť a do reštiky. Navštívili sme opäť tú lacnú (mechana Ančo) a utvorili nový rekord. Aj so sprepitným 23 lv. Ešte sme sa trošku prešli po obchodnej ulici, pokúpili ďalšie suveníry (dnes skôr len tričká) a prvý chlast. Karnobackú muškátovú rakiu, novinka za uvádzaciu cenu 9 lv. Uvidíme, čo to bude. Večer sme ukončili a la classix pivom na balkóne.
18.8.2009
Vstávanie viac menej podľa zažitých koľají. Najskôr sme sa vybrali na lov raňajok. Ja som si kúpil vytúžený kebap a Veronika croissant s čokoládou. Tentokrát sme sa rozhodli si spraviť pohodičku na balkóne a tam sme to sfutrovali. Keďže do večernej akcie bolo času ešte dosť, vybrali sme sa posledný krát na pláž. Po návrate sme sa vychystali na bulharský večer. Pre istotu sme šli na zastávku skôr, čo keby zase išla Irenka a náhodou by sme meškali. No tentokrát meškal bus a Irenku vystriedal Fantozzi. Alebo tiež "sfetovaný" rus. Keďže drvivú väčšinu zájazdu tvorili rusi, sprievodca bol ich. My sme tam boli jediní slováci, ešte dve rodinky poliakov a vraj nejaký portugalci. Ešte počas čakania na zastávke nás vopruzoval nejaký týpek s kamerou a pivom. Pýtal sa, že kam ideme a tak, ale nejako sa nám s ním nechcelo baviť. Postupne prišli ešte nejakí ľudia a nakoniec aj bus. V ňom sme sa dozvedeli, že týpek s kamerou je Míťa a bude to cele točiť. Ešte že neviem po rusky, lebo Fantozzi určite neskutočne trepal celú cestu. Rozumel som len čo to. Dokonca program zopakoval dva krát, pričom druhý krát to uviedol v zmysle "Už som vám hovoril program?". Po asi pol hodinke sme vošli do strašne rozbitej dedinky Bata (Бата). Zničené, opustené domy. Rozbitá škola, kde sa na dvore pásol kôň. Po ceste išli dvaja týpci s puškami. Do jaký krajiny jsme to došli, ptám se? No a práve v tejto dedine bol náš cieľ. Autobus zastal pred zábavným komplexom, v ktorom sa to všetko za zatvorenými bránami odohrávalo. Možno aby nás neotravovali zombíci. Hneď po príchode nám Fantozzi spravil exkurziu po pár souvenir shopoch s atrakciou maľovania na tvár. Ja som mu veľmi nevenoval pozornosť, takže vôbec netuším, čo všetko tam bolo a venoval sa foteniu. Došli sme k bráne s nápisom Welcome, kde nás "vítali" chlebom so soľou. Chlieb v miske nakrájaný na malé kúsky a vedľa misky so soľou a korením. Otestoval som korenie. Ďalším bodom bola rakia, čo už bolo lepšie. No a potom sme vošli do hlavnej arény, kde bolo po obvode veľa stolov, ktoré sa postupne zaplnili a v strede parket, plus kapela a sudy so samoobslužným vínom. Fantozzi sa už po nás zháňal, lebo nás "čechov" chcel usadiť úplne na konci nám vyhradenej časti, tak sme jeho volanie uposlúchli a upozornili ho, že máme bližšie k Slovensku. Sedeli sme pri stole s poliakmi. Mňa Fantozzi určil ako nosiča vína, tak som sa odobral splniť rozkaz. Jeden džbán červeného a jeden bieleho. Postupne nám začali nosiť aj čo to na zahryznutie. Postupne to bolo: fazuľová polievka, šopský šalát, nejaký syrový koláč (dobrý, trochu sladký), vreteno (kuracie mäso na špajdli so zemiakmi, ale nič moc, studené a nedovarené) a na záver melón. Čo sa jedla týka, tak to nebol žiadny zázrak, ani len ok to nebolo. Víno bolo o niečo lepšie. Postupne sa začal program. Najskôr boli nejaké súťaže hlavne pre deti, krajina proti krajine, keďže tam boli ľudia s rôznych kútov. Potom začal hlavný program, čo boli nekonečné tance na bulharskú ľudovú nôtu. Hudba stále tá istá, len tance sa z času na čas zmenili. Chlapec, ktorý tĺkol do bubna vyzeral, že sa náramne baví a pozeral do blba. Asi v polovici som na chvíľku na soľničke "zastabilizované" foťáky pustil a tie to veľmi rýchlo využili na strmhlavý pád pod stôl. Takže celé video v .... Naštastie sa im nič nestalo. Ešte počas tancov sa už vonku začal zhromažďovať dav na ďalšie číslo večera - chodenie po žeravom uhlí. Teda skôr tanec. Našli sme si miesto a čakali, čo bude. Týpek najskôr rozhrabal pahrebu po celom pľaci a potom začal po nej chodiť. Vyzeralo to, že ho to asi páli. Po chvíľke začal brať okolité deti a chvíľku ich nosil. Potom prešiel na staršie ročníky, ale len ženy. No a to bolo asi tak všetko. Nabehol miestny playboy s hadicou a pahrebu dokonale vystriekal vodou. Vrátili sme sa na sedište a rozprúdili rozhovor s poliakmi. Značne tomu pomohlo aj vypité víno. A zrazu bol koniec a šli sme do busu. V ňom nám Fantozzi oznámil, že Míťa nám spravil úžasné video a môžme si zakúpť disk za 50 lv, čo som okomentoval slovami "Môžem jebať 50 leva" a vraj aj dosť hlasno. A chudák telocvikár Norbert, do ktorého som celú cestu niečo hustil a on mi nie veľmi rozumel a vkuse sa pýtal manželky, že čo to melem. Tento večer sme pochopitelně už neukončovali pivom na balkóne, aj keď ja by som neodmietol. Bolo trba vstávať a zbaliť sa na cestu domov.
19.-20.8.2009
Tak a bol tu deň odchodu. Vstali sme vcelku skoro, pred deviatou a šli sa informovať, že do kedy treba vypratať izbu. Nakoniec sme z nej odišli okolo jednej, bus nám mal ísť o pol tretej. Ešte sme skočili do Mladosti nakúpiť niečo na jedenie do cesty a nejaké víno a boli sme sa najesť v najlacnejšej mechane. Obaja sme si dali kavarmu. Mala len jednu chybu - plávala v oleji. Po opustení izby sme si ešte posedeli na priedomí a dali si donuty a vydali sa na zastávku. Tentokrát bolo čakanie ešte adrenalínovejšie. Čakali sme asi trištvrte hodinu. A prišiel iný bus a iní šoféri. Povedali nám, že museli čakať na tri pipiny, ktoré si zle naštudovali čas odchodu. Usadili sme sa na klasické miesto vpredu a tuná to bol iný luxus. Ako v obývačke, som si aj nohy mohol vystrieť. Postupne sme pozbierali všetkých ľudí a vydali sa na cestu domov. Spiatočná cesta už nebola taká zaujímavá. Vodiči robili pravidelné prestávky a vcelku presne, takmer vždy sme dorazili na odpočívadlo buď o presnej hodine, alebo pol hodine. Prechod hranicami bol tiež rýchlejší ako cestou tam. Ako tak sa aj filmy dali pozerať, aj keď to predsa len na tých predných sedadlách nebolo žiadne žúžo. Najväčší problém cesty bol asi jej záver. Keď sme prešli slovenskými hranicami, zavolal som bratovi, aby nás išiel čakať. No a chvíľku na to si šoféri zmysleli, že nám ešte jedna pol hodinová prestávka príde vhod. Za ten čas sme už dávno mohli byť doma a prestávku si kľudne mohli spraviť niekde za Bratislavou.
Doprava: Autobusom (CK Turancar)
Účastníci zájazdu: MiKeL, Veronika
Fotky
9.-10.8.2009
Tak sme sa vybrali na dovolenku. Ešte pred odchodom som sa filozoficky zamýšľal, kde v poschodovom buse bude najlepšie sedenie. Uvažoval som, že by bolo zaujímavé sedieť úplne vpredu hore, ale nakoniec som to zavrhol. Ďalšie uvažovanie sa uberalo smerom, ktorá strana je lepšia vzhľadom na intenzitu a dĺžku ožarovania slnkom. Samozrejme je to závislé od smeru jazdy a ak budem sedieť na tom istom mieste aj cestou naspať, tak je to jedno. Nie tak úplne, ale aproximaticky áno. No a moje dilemy vyriešila cestovka a jebla nás na poschodie úplne dopredu nad vodiča. Takže smer juh a plný oskar tvárou v tvár. Ale úplne prvá zápalka prišla úplne na úvod - čakanie na turancara. Na stanovenom parkovisku v stanovený čas bola už skupinka turistov s batožinou. Asi ideme spolu. Chyba. V stanovený čas prichádza bus, natešení ideme k nemu. Studená sprcha. Je to iný zájazd. Grécko. Ok, tak čakáme ďalej, čas uteká. Gréci odchadzajú v čase, keď sme aj my už mali byť v buse a na odchode. Čakáme ďalej. Podozrivo sami. Pochybnosti začínajú nahlodávať dovolenkové nadšenie. Prichádza päť minút napätia a adrenalínu. Rýchlo prezerám dokument z cestovky, ktorý som si zabudol vytlačiť, ale aspoň našťastie v poslednej chvíli odchodu z domova stiahol do mobilu. Je tam uvedené nejaké núdzové číslo. Ok, dávam im akademickú štvrťhodinku. Naštastie len s päť minútovým meškaním prichádza druhý bus. A dokonca aj správny. Zdá sa, že sme boli jediní z Bratislavy. Nerozhodný párik, ktorý si po pol hodinovom nerozhodnom premýšľaní kúpil ten istý zájazd v čase, keď som ho bol vyplatiť, a plánoval tiež nastúpiť v Bratislave (po asi desať mne nervy píliacich minútach rozhodovania, či je lepšie nastúpiť v Bratislave alebo v Košiciach) sa nakoniec asi rozhodol. Ok, usadili sme sa v buse. Alebo v kine? Bo výhľad je nádherne širokoúhly a neobmedzuje sa na pol metrový kúsok. Aspoň nejakú výhodu má to sedenie vpredu. Nehovoriac o adrenalínových prejazdoch popod mosty a tunelmi. Zmestíme sa, alebo bude kabrio? Vyrážame smer maďarská diaľnica a vyzdvihnúť posledných ľudí v Komárome. Počasie sa zdá byť super cestovné a začína pršať. Aspoň sa nám oskar nerehoce do tváre. Netrvá to však dlho a okolo obeda, počas útoku na obchvat Budapešti, si nás oskar začína postupne nahlodávať. Po prebití sa nedeľnou zápchou na obchvate je zvyšok cesty po hranicu so Srbskom už v pohode. Z času na čas juchnem do Nokia Mapsov, že Gde Piči Sme (GPS). Sem tam skontrolujem, akou že to rýchlosťou sa približujeme k vytúženému cieľu. Okolo 90 km/h, takže sa asi snažia udržiavať na tachometri v zádi busu deklarovanú stofku. Stodvacet im asi nic neříká :). Maďarsko-Srbská hranica bola kapitola sama o sebe. V "nekonečne dlhom" rade tretí v poradí sme tam strávili skoro dve hodiny. Najskôr na Maďarskej strane to prebehlo vcelku v pohode. Došiel colník, prezrel pasy, ľúbozvučnou maďarskou slovenčinou sa opýtal, či nefunguje klíma a bolo. V tom začala na Veroniku zo stropu kvapkať voda. Šofér sa to snažil podivne riešiť hľadaním miest, kam by nás presadil a nakoniec doniesol uterák. My sme to ale poriešili svojsky. Malú škáru, odkiaľ voda vytekala, sme zaplátali papierovou vreckovkou a čakali kým zvlhne ako sedemnástka, aby sme ju mohli vymeniť za ďalšiu. Našťastie nebolo treba a vodny živel si dal pohov. Zato Srbi si asi na formality mocne potrpia. Nie len, že nás v tom nekonečnom rade predbehli dva samoprivilegované busy (jeden poloprázdny, druhý asi prázdny), ale ten colník mal na nás neskonalé požiadavky. Vypnúť klímu. Asi mu chudáčikovi bola zima, však aj bol statočne naobliekaný a zjavne si razítkovanie poriadne užíval. A naťahoval čas v pekle. Ja som sa pocitovo priblížil stavu "dusené vo vlastnej šťave". Nehovoriac o tom, že chudáčik colník sa nás asi bál, lebo niektoré pasy roztrasene orazítkoval až na tretí, štvrtý pokus. Asi preto nám dal vypnúť klímu, aby nám zobral silu na neho zaútočiť alebo aj napriek tej pekelnej vyhni mrzol. Samozrejme ešte sa pokúsil si dokázať svoju silu a voľakomu zobral pas do tej svojej búdky a tváril sa hlboko, že ho kontroluje. V tom čase v dividíčku bežiaca Cesta do stredu zeme svojím obsahom asi spôsobila tepelný šok prehrávaču a nám cestujúcim napäté nervy z trhaného zvuku a žiadneho obrazu (nie že by ten obraz nám vpredu sediacim na niečo bol, keďže obrazovka sa nachádzala rovno nad našimi hlavami) a tak sa ho páni šoféri rozhodli cez prestávku opraviť. Našťastie sa nepodarilo. K Nišu (Ниш) sme dorazili okolo desiatej a to už bola vcelku tma. Zarazili ma niektoré dediny popri ceste, ktoré vyzerali ako vymreté. Pouličné osvetlenie síce fungovalo, ale v domoch sa akosi nesvietilo. Len kde tu. Asi chodia spávať so sliepkami. Cesta medzi Nišom a Pirotom (Пирот), hlavne teda jej prvá časť má aj v noci svoje čaro. Úzky kaňon, tunely, viditeľnosť tak na desať metrov, mesiac tesne po splne a tmavé obrysy hôr naokolo oproti svetlejšej oblohe. No a pár dementov s diaľkovými oproti. Plus jeden stojaci, žiariaci vlak. Na poslednej zastávke som si kúpil pivo Jelen a Nikšicko, zatiaľ čo šofér s pusteným motorom natankoval asi tristo litrov nafty. Platil asi 28000 dinárov, liter bol za asi 90. Vyzerá to zatiaľ tak, že na tomto úžasnom autobuse sa asi aj boja vypnúť motor. Asi by ho už nemuseli naštartovať. Srbsko-Bulharské hranice prinášajú ďalšie nečakané zážitky. Srbi nám nekontrolujú pasy. Oficiálne sme teda stále na ich území, resp. sme z neho odišli nelegálne. No a neboli by to bulhari, aby nám čakanie nespríjemnili nejakou úžasnou hrou. Minuloročné USB kľúč šachy vystriedalo random prehadzovanie čakajúcich radov. To, že sa stojí v jednom ešte neznamená, že budete v ňom aj vybavený. Raz tam, potom zase hentam, zo strany na stranu. Lovenčina naša. Otvorte si pasy na fotografiu. A bulhari nakoniec nesklamali ani s USB šachom. Akurát, že pre autobusy majú vylepšenú trasu vedúcu do chřtánu kamiónovej zápchy. Asi nejaká nová hra. Len prečo niektoré busy idú normálnou trasou. Asi sme niečo špéci. Aspoň nás môže hriať pri srdci, že do Sofie (София) je to už len 57 km a do Atén (Αθήνα) púhých 929 km. Welcome to wonderland. Oproti idúce autá mali snahu vypnúť diaľkové rovnajúcu sa snahe nášho milovaného premiéra (mr. Fiko) riešiť problémy a my v kine spolu s vodičom sme si užívali vypaľovanie očí. Samozrejme Karel a Karel (kto videl film Účastníci zájezdu pochopí) nás zase obdarili manévrom z kategórie zázračných a po vzore tureckého autobusu vošli na benzínku protismerne cez niekoľko plných čiar. Detto výjazd. Ešte predtým si však trošku pocvičili manévrovanie na prázdnej benzínke v smere jazdy. Spánok neprichádza a neprichádza. Ale chcem ešte vidieť Sofiu. Nesklamala. Tisíce satelitov na cigánskych chajdách hneď pri príchode sú už samozrejmosťou. Len sa mi ich zdalo pomenej. Asi tmou a únavou. Severní obchvat je dlouhý, pojedu já jihem. Žaloudek mi na něm kroutí, zaliju to lihem. Na vysvetlenie, južný obchvat na 80% tvorí úzka "cesta", pokrivená, pokrútená, vymolená. Zvyšok je krásna šesť pruhová diaľnica. Ale neboli by to bulhari, aby nezapracovali cestou kadejaké zábavky. Karel vyzeral dosť zmätený s neustálych zmien pruhov. No a výjazd na diaľnicu na Plovdiv (Пловдив) bol extra bonbónik. V tme, síce dobre značený, ale takmer neviditeľný. Musel si aj napriek protestom oprotiidúcich áut hodne pomáhať diaľkovými. Nečudujem sa mu. Počas mojich pokusov zaspať sa Karol zjavne snažil o opak a ako som postrehol, tak občas napr. aj budením iných vodičov. Teda konkrétne jedného. Počas tých pár precitnutí som si všimol pokus Karola predbehnúť jedno auto s plovdivskou značkou. Lenže pri započatí aktu predbiehania vyžadujúcom ako prvé preradenie sa do vedľajšieho pruhu sa onen bulhar ako keby zobudil a zmizol v diaľke. V čase dočasnej rozlúčky mu ešte Karol pár krát blikol diaľkovými. Minimálne posledné láskyplné zablikanie neostalo bez odozvy a týpek blikol obojstrannými smerovkami. Žeby vďaka za to, že Karol dával celú cestu zo Sofie do Starej Zagory (Стара Загора) na neho pozor a v pravidelných intervaloch ho budil? Neviem, koľko krát sa takéto budenie odohralo, ja som to videl asi tri krát. Raz týpek dokonca vychádzal z odstavného pruhu. Noc sa nejako podarilo prežiť, veľa som nenaspal a oskar sa pomaly ale isto prebúdza k životu. Ale východ slnka zase tak skoro asi neuvidím. Zvyšok cesty do Burgasu (Бургас) sa už odohrával v pohode a v ocakávaní pohľadu na more. Ešte nás rozveselila cestná príhoda, pri ktorej by dopravný žurnalisti zo Sme asi masturbovali pol dňa. Týpek šiel na diaľnici v ľavom pruhu, rýchlejšie ako pravý pruh no a prenasledoval ho ďalší, viditeľne nervóznejší. Zjavne to nevydržal a predbehol ho popri zvodidlách, obaja stále v ľavom pruhu. Prejazd cez Burgas a príchod do Pomoria (Поморие). No to bol grc. Tam nikdy v živote asi. Bordel, diera. Síce veľká, ale o to poriadnejšia. Tu vystúpili asi dve tretiny ľudí. Kiten (Китен), Primorsko (Приморско) a Pomorie. Ideme ďalej, Nesebar (Несебър), nezastavujem. Wtf. Pomyslím si, že pre nás dvoch sa tam asi neoplatí zachádzať. Aj tak bolo. Posledná štácia bolo Sunny Bitch (Слънчев бряг). Hotel na hoteli, kde tu rozpadnutý panelák. Zaskakujúci delegát povolal syna na čiernom mercedese a odviezli nás do vytúženej destinácie. Cestou vkuse bľabotali, veľmi som im nerozumel ale pravdepodobne otec mierne zjebával syna ako šoféruje a stále mu do toho kecal čo má robiť. Niečo mi to pripomínalo, že bratu? :) Len synátor to bral s prehľadom. No tak sme sa ubytovali a o siedmej dôjde náš delegát, lebo rieši nejaké ukradnuté pasy turistov. Bývame na Marse, takmer na samom vrchu penziónu, máme veľký balkón a výhľad na kopu balkónov oproti a na hory. Ideálne pre dovolenku pri mori. Kto by vkuse čumel na to more, že? Zatiaľ je to v pohodičke. Len kým som sem s batožinou vyšlapal, som skoro umrel. Ťažký šok pre moje prefajčené pľúca. Po chviľke oddychu sme zobrali pár vecí a naľahko šli otestovať miestne more. Prvotný smer bol dobrý, ale mesto nás nechcelo pustiť. Po chvíľke sme došli ku starému mestu a vybrali si pláž - onu Sunny Biatch. Fúkal vcelku aj vietor aj aj nejaké tie vlnky boli. Tunajší plavčíci asi nie sú také padavky ako ich južní kolegovia a tak mohli ľudia v pohode aj s nafukovačkami do vody. Trošku som sa pozabával vo vode a šli sme na ubikáciu sa pripraviť na delegáta. V rámci prípravy sme si trošku schrupli. Delegát bol v pohode, celkom dobre vedel po česky. Objednali sme si výlet do Varny (Варна) a bulharský večer a vyrazili skúmať Nesebar. Po obchonej ulici sme sa dopracovali až k druhej pláži a uložili si poznatok pre budúce využitie. Nad plážou bolo niekoľko reštík. Pred jednou sme sa zastavili pozrieť ceny piva. Hneď na nás vyštartovala teta, aby sme šli dnu. Odmietli sme, tak nám chrstla do tváre, že slováci na rozdiel od čechov a maďarov sú chladní. Spýtal som sa jej, čo stojí pivo. Porozumel som, že 1,20lv, tak že ok, ideme na jedno. Usadila nás a záujem opadol. Dali sme si po jednom pive za 1,90lv (pozorný čitateľ si všimne rozdiel) a šli preč. Pri odchode teta ešte asi chcela byť vtipná a spýtala sa nás, či prídeme zajtra na vyprážaný syr. Kvôli tomuto som sa trepal do Bulharska? Prešli sme sa naspäť obchodnou a nechali sa zlákať do ďalšej reštiky. Týpek nás chcel usadiť blízko muziky, tak som ho požiadal o tichšie miesto. S úsmevom nám vyhovel a zaviedol nás na koniec, kde už sa dalo aj rozprávať. Konečne sme si dali prvý šalát. Ináč sme už len pili, lebo na izbe sme ešte dotlačili rezne, takže sme nemali hlad. No zdá sa, že ja si s bulharskými ženami asi rozumieť nemôžem. Po incidente spred troch rokov v Sofii som nechtiac spôsobil traumu ďalšej pri platení. Doniesla nám účet v knižočke. Tak som tam dal bankovku. Prisla, zobrala a čakal som, že hneď donesie výdavok. Nič, obsluhovala ďalších hostí. Po hodnej chvíli sme usúdili, že si ho asi nechala a šli sme teda preč. Nebola to nejaká strašná suma. Štyri leva. Pri východe sme stretli týpka. Pýtal sa, či bolo všetko ok. Povedal som, že áno, len sme sa nedočkali výdavku. Odbehol a vrátil sa aj s čašníčkou, ktorá nám ten vydavok dala trasúcimi sa rukami. Asi ju dobre zjebal. Ta na nás nebude v dobrom spomínať. Cestou sme si ešte boli v obchode kúpit pivo na izbu.
11.8.2009
Sme si trošku pospali a vstávali okolo jedenástej. Ako prvé sme boli v banke zameniť euri za zvieratká. Pre porovnanie, zamieňali sme 315 Eur a rozdiel oproti tomu, keby sme zamieňali doma bol asi 24 leva. Jedna večera pre dvoch. Ešte sme v markete kúpili nejakú vodu a v pouličných stánkoch niečo pod zub a mne šlapky a vydali sme sa na druhú pláž. Museli sme ju prejsť skoro celú, kým sme našli free zónu. Ale aspoň sme boli kúsok od mora a mohli ísť do vody spolu. Cestou späť sme porobili zopár snímečkov. Po obriadení sa a menšom oddychu sme delegátovi vyplatili výlety a šli sme si prezrieť starý Nesebar. Pekná časť mesta nachádzajúca sa na polostrove. Spravili sme len pár fotiek, to sme si nechali na neskôr, keď bude lepšie svetlo. Prešli sme ho dokola, všade samé stánky a obchodíky. Nehovoriac o reštikách. Tých je tu ako nasraných. A pred každou je týpek a láka ľudí dnu. Celkovo sa tuná míňa neskutočná energia na marketing. Niektorí pozývatelia sa dajú odbyť ľahko, iní sa snažia do poslednej chvíle. Je mi jasné prečo, len nie som na to zvyknutý. Večeru sme absolvovali v takej trošku zastrčenej mechane a bolo fajn. Dali sme si skvelú makrelu v keramike, zapečenú so syrom a zeleninou. Zjedol som polovicu a mal som dosť. Ale statočne som to dotlačil. Po dobrom jedle sme sa už vydali do penziónu, dali si pivko a arašidy na balkóne a šli spať.
12.8.2009
Opäť sa mi podarilo vstať okolo jedenástej. Plán bol jasný. Žiadne grilovanie sa a ísť prevetrať foťáky do starého mesta. Pomaličky sme to obiehali, fotili ako novinári (neboli sme jediní). Samozrejme nás zase všade volali sa ísť najesť. V reštike, ktorej polovicu tvorila loď sme si dali kávu a pivo. Obsluhujúca blondýnka (doslova, nejaký hostia po nej chceli aby ich odfotila a skoro som padol pod stôl. Display bol kolmo na objektív a ona pozerajúc na display sa snažila nájsť tých ľudí) sa tvárila, že sa jej náramne chce. Ďalšie behanie a fotenie až sme sa hladný dopracovali do reštiky, kde nás včera čech a slovenka lákali. Samozrejme sme akékoľvek jedlo pripomínajúce domov a núkané nám všade odmietli a dali sme si prekvapenie šéfkuchára. Výborné bravčové, so šunkou, uhorkou, zapečené so syrom a skvele okorenené. Popri jedle sme sa pobavili na čechoslovákoch, ktorí si objednali guláš s knedľou a samozrejme pivo. A potom sa človek čuduje, prečo mu to všade núkajú. Neprecestoval som snáď pol Európy, aby som jedol čo mám doma každý deň. Keď sme vyšli, tak nás marketingový pracovník z českej reštiky oproti zvozil, že či nevieme kde máme hľadať české jedlo a prečo sme boli u konkurencie. Tak som mu povedal, že české jedlo nehľadám. Ešte sme sa trochu motali po starom meste, čo to pofotili. Pri jednej zrúcanine anglicky hovoriaci černoch strhol fotiacich sa ľudí hovoriť pri tom "sausages". Konečne som si kúpil opasok a unavení sme sa vydali naspať. V supermarkete Mladost (Младост) sme si kúpili nejaké víno (Melnik 13 - polosladké, ale nie zlé a klasiku Asenovgradský mavrud). Večer sme zakúpené víno vypili a na záver som si ešte dal pivo a šli sme spať.
13.8.2009
Dnešný deň nebol nejaký výnimočný. Klasické vstávanie okolo jedenástej a oddialenie upratovacej služby vykonať svoju povinnosť. Väčšina dňa strávená na Sunny Biatch. Dočítal som knihu, obalil sa pieskom, trochu pogriloval a šli sme naspäť. Poriadiť sa a hurá na večeru. Zdá sa, že každá ďalšia navštívená reštika je drahšia a drahšia a začínam mať obavy, či bude dosť peňazí. Asi by som mal zistiť pin od kreditky. Tak sme sa najedli. Dali sme si lososa a mečúňa plus klasicky šalát. Povečerná prieskumná akcia, čiže zistiť, či v supermarkete Mladost berú kreditky, dopadla neúspešne. Ale aspoň som sa na chvíľu pripojil na net cez free wifi v jednom bare sediac v parku. Ešte sme si kúpili nejaké jedlo na zajtrajší výlet a šli do penziónu. Spať sme šli trošku skôr, keďže bolo treba vstávať ukrutne skoro.
14.8.2009
Vstávanie niečo po siedmej bolo ukrutné. Hlavne v porovnaní s doterajším dovolenkovým vstávaním. Ale to sme ešte netušili, aký deň plný zážitkov nás čaká. Dnešok bol zasvätený celodennému výletu do Varny s návštevou delfinária a Aladžského monastíru (Аладжа манастир). Po príchode na zastávku už na nás autobus čakal. Nalodili sme sa a podľa nejasných pokynov sprievodkyne Irenky (stará tučná panna) sme si našli miesto na sedenie. Zatiaľ bolo z čoho vyberať, nastupovali sme ako druhý. Ešte nejakú chvíľu sme zbierali cestou ľudí a vydali sa vstříc skvělému dni. Počas cesty nám tetula rozprávala čo to o okolí, histórii a zvyklostiach Bulharska. Bohužiaľ časť výpravy tvorili poliaci, takže výklad bol taký polovičatý, keďže tety usúdili, že my rozumieme plne poľštine a poliaci naopak češtine. Nakoniec som mal ale pocit, že radšej začali po sebe opakovať, aj keď každá trochu ináč. Ale sme sa napríklad dozvedeli, ako sa vmiešalo slovko "merci" do bulharčiny. Po oslobodení Bulharska spod turkov sem chodilo dosť francúzov a oni sa začali po nich opičiť. Taktiež sme sa dozvedeli, že v Bulharsku pretrváva KULT DIEŤAŤA, čiže deti sú pre rodičov všetkým a starajú sa o ne až kým neumrú (musia im všetko zabezpečiť, napr. bývanie). A to je aj jeden z dôvodov, prečo bulharov rapídne ubúda (okrem vysťahovalectva). Po vyzdvihnutí posledných ľudí v Obzore (Обзор) (celkom vtipný česi, najmä starý otec) sme asi po pár kilometroch mali prestávku na konci dediny Bjala (Бяла) v nejakom motoreste. Na turistov tam boli veľmi dobre pripravený. Plechovka Kamenitze za 4 lv. No a s pokračovaním výkladu a neustáleho upozorňovania na to, že sa "pochopitelně" blížime do Varny (prečo som si len stále myslel, že ideme do Sofie?) sme sa vydali na zvyšok cesty. Prvý bod programu bolo delfinárium. Pred ním prišlo prvé nahlodanie rešpektu k tete sprievodkyni, keď takým trochu nevhodným spôsobom upozornila na nekupovanie si kukurice a zmrzliny pred vstupom do delfinária (ktorú sme nakoniec ani nikde nevideli predávať). Pred ním nám rozdala vstupné karty a tým to pre ňu asi zhaslo. Nejako sme sa tam teda dostali, našli si miesta a vytiahli foťáky. Fotné bolo 5 lv, aj keď to nejako nekontrolovali a povedal by som, že nie všetci s foťákmi ho mali. Delfínia show bola fajn, zdajú sa to byť milé a hravé zvieratká. Po každom čísle si šli automaticky po odmenu. Mám pocit, že za tie tri show denne toho musia vcelku dosť požrať. Show ale skončila vcelku rýchlo, trvala asi pol hodinu a začalo sa zavŕšenie dešpektu k sprievodkyni. Samozrejme, veľa ľudí šlo využiť služieb wc zadarmo. Hlavne pred ženskou časťou sa vytvoril klasický dlhý rad. No a to chvíľu trvá, kým jedno wc obslúži toľko žien. Nehovoriac o tom, že veľká časť výletu sa nechala zlákať všadeprítomným predajom suvenírov. A to akosi nepasovalo do plánov programu a sprievodkyňa si neodpustila malé zdrbanie, že kto sa oneskorí, bude musieť ísť naspäť sám. No a v tom momente sa medzi učastníkmi začali šíriť vtípky na tému, či všetko postíhame. Tiež ma zarazilo, že pred delfináriom nikto nečakal a v podstate sme sa museli spoľahnúť na vlastnú pamäť a nájsť autobus sami. Keď už boli konečne všetci v buse a náležite poučený, vyrazili sme k monastíru, ktorý bol vytesaný do skaly. Dostali sme vysvetlenie prečo a aby si jeho prehliadku hlavne rodiny s deťmi dobre rozvrhli, čakať sa nebude. Došli sme na miesto činu, teta nás ešte s nejakým doplňujúcim vysvetlením zaviedla ku skale. Hmm, monastír. Pozdĺžna "chodba" v skale, z ktorej vybiehali do skaly malé, kedysi cely. Rýchlo sme to obehli, aby sme ešte stihli "múzeum", v ktorom bolo pár fotiek a nejaké tie kovové predmety historického významu. A šup šup do autobusu, aby sme ho nezmeškali. Návrat do Varny, kde niektorí museli stihnúť predplatený kontinentálny (čiže všetci dostanú to isté plus na stoloch budú mať dobrú vodu, ostatné za príplatok) obed a zvyšok mal rozchod. Vydali sme sa na pešiu zónu, trošku si to poprechádzali. Keďže sme nenašli žiadne nákupné centrum, kde by brali kreditku, tak som aspoň učinil pokus o výber z bankomatu. Úspešne. Na blízkom trhu som si kúpil peňaženku a zapaľovač a vydali sme sa naspäť. Pozreli sme si mestskú pláž (dost zlá) a pokúšali sa nájst "unikátne" akváriá. Bohužiaľ už nebol čas na ich prehliadku, tak sme ešte išli pozrieť k námornému MÚZEU (podľa sprievodkyne tam nemáme očakávať žiadne novodobé veci, žiadne rakety, lebo je to MÚ-ZE-UM. A čuduj sa svete, na dvore múzea vrtuľníky, lodné delá, míny a dokonca aj raketa). Obišli sme si ho, pofotili a vrátili sa k busu. Jediný, kto tentokrát neprišiel načas bol bus a sprievodkyňa. Cesta naspäť sa zdala byť dosť nudná až na samotný záver, kedy prišiel nečakaný zlatý klinec programu. Neviem prečo sa autobus trepal do Svätého Vlasu (Свети Влас), lebo som tam nevidel nikoho vystupovať. Pri pokuse o otočenie si nabehol príliš blízko reklamy na stĺpe (asi do zápornej vzdialenosti) a zadné okno to nevydržalo a popraskalo. Zjavná ignorace a jazda ďalej prinútili okno ďalej praskať až z neho začali vypadávať kusy na ulicu. Na žiadosť sprievodkyne, aby sme šoférovi nechali nejaké dýško (to bolo ešte pred nehodou) mu ho pre istotu nik nedal. Keď sme vystúpili z busu som ešte chcel vyskúšať free wifi a trochu si pokecať s bratom. Akosi nefungovalo. Buď ma blokli alebo už bolo max connections alebo ktovie čo. Tak sme sa šli obriadiť a na večeru. Deň pred sme si vyhliadli zapadlú mechanu a voľba bola dobrá. Konečne nižšie ceny. Veronika si dala vyprážaného žraloka a ja som si dal rumpsteak s cibuľou. Nakúpili sme ešte nejaké pivo tradičnej značky Burgasko a šli sa dorazit na balkón. Popri posedávaní pri pive sme si prvý a posledný krát počas pobytu zahrali aj osadníkov.
15.8.2009
Tak dnes zase klasické vstávanie okolo jedenástej a na pláž. Bolo dosť veterno. Cestou z pláže som ešte skúsil free wifi a dnes to šlo. Popozeral som čo to a šli sme sa obriadiť. Včera nás sprievodkyňa upozornila na slávnosti v starom Nesebare, tak sme sa tam šli pozrieť. A okrem nás milión ďalších ľudí. Najskôr sme zašli do mechany, kde sme jedli prvý krát a mali rekordne nízky účet. Ja som sa konečne odvážil dať si tarator a nebolo to zlé. A konečne sme zistili, ako sa volá jedlo, ktoré donesú na horúcej mise a pozostáva z mäsa a grilovanej zeleniny. Po večeri sme sa prechádzali mestom a pozerali nejaké suveníry. Na rôznych miestach sa odohrávali koncerty asi známych bulharských umelcov. Pre nás však boli absolútne neznámy a ani tá hudba nás neoslovovala. V jednom obchodíku blízko prístavu sme si kúpili malý model lode a predavač ocenil moje "How to use F... word" tričko ocenenim Nr. 1 T-shirt of the Season. V prístave sme si pozreli ukážku "rýchleho" umenia, kde týpek so sprejmi a nožíkom vcelku rýchlo vytváral obraz. Pri hlavnom vstupe do starého mesta sa odohrával väčší koncert a rozdávali tam zadarmo vodu a víno. Asi zadarmo. Zobrali sme si víno, bolo len biele, ale nedalo sa to veľmi piť. Hlavne keď človek nemá biele veľmi v láske. I vydali sme sa naspäť a už v novej časti mesta sme čakali na ohňostroj. Fakticky bol pekný, aj mne sa páčil, čo už je čo povedať, umocnený morom a hudbou. Bohužiaľ akurát došli baterky vo foťáku. Potom sme si ešte kúpili palacinku a šli na ubikáciu
16.8.2009
Deň začal tradične ešte neskorším vstávaním okolo pol dvanástej. Keď sme vyšli von, majiteľka nás požiadala o zmenu izby z doterajšej trojposteľovej na dvojposteľovú, lebo majú prísť hostia, ktorí budú traja a už nie je taká izba voľná. Spýtala sa nás, kedy sa vrátime, a že do vtedy nás presťahujú. Ešte sme jej dali kľúč od izby a plný obáv a nejasných očakávaní sme šli na pláž. Tento deň bolo extra veterno a aj vlny tomu zodpovedali. Zatiaľ asi najväčšie čo som v Bulharsku videl. Okolo štvrtej sme sa zbalili a šli naspäť. Cestou som ešte trošku pozrel net a šli sme do penziónu. Vonku nás čakala teta a odovzdala nám kľúč od novej izby. Bola menšia, ale v pohode a hneď vedľa predošlej, takže balkón sme mali na tú istú stranu. Vstúpili sme a kontrolovali straty. Veronika ešte behla do predošlej izby (bola otvorená a zatiaľ neobsadená) skontrolovať, či na niečo nezabudli. Našťastie nie, dokonca sa snažili položiť všetko na to isté miesto ako v predošlej izbe. Takmer ako keby sme ani nemenili izbu. Poriadili sme sa a išli znova do starého mesta. Jednak sa najesť do obľúbenej mechany a už sa poobzerat po suveníroch. Na večeru sme si dali kuraciu kavarmu a juliena a poriadne sa nafutrovali. A dosiahli doteraz najnižšiu cenu za večeru. Potom sme sa išli motať mestom a míňať levy. Večer sme ukončili klasickým pivom na balkóne.
17.8.2009
Vstávanie podľa zažitých koľají. Veroniku začalo trochu bolieť hrdlo. Vystrojili sme sa a vamos a la plaža. Dnes už neboli také vlny, ale more bolo stále rozbúrené. O štvrtej sme sa pobalili a išli sme ďalej po pláži obzrieť loď uprostred pieskových dún. Akurát v tom čase sa more ešte viac rozbúrilo a vyčarilo zopár excelentných vĺn. Vcelku dosť. Dorazili sme k lodi, okolo ktorej bol dosť bordel, porozhadzované a porozbíjané fľaše. Aj loď už chátrala. Kedysi tam zjavne bol bar či diskotéka. Zariadenie vnútri vyzeralo ešte vcelku zachovalé (stoly, stoličky). Pofotil som čo to a vydali sme sa naspäť. V parku som sa pokúsil nadviazať spojenie s bratom. Podarilo sa čiastočne a trochu sme pokecali. Len spojenie často padalo. Išli sme sa oriadiť a do reštiky. Navštívili sme opäť tú lacnú (mechana Ančo) a utvorili nový rekord. Aj so sprepitným 23 lv. Ešte sme sa trošku prešli po obchodnej ulici, pokúpili ďalšie suveníry (dnes skôr len tričká) a prvý chlast. Karnobackú muškátovú rakiu, novinka za uvádzaciu cenu 9 lv. Uvidíme, čo to bude. Večer sme ukončili a la classix pivom na balkóne.
18.8.2009
Vstávanie viac menej podľa zažitých koľají. Najskôr sme sa vybrali na lov raňajok. Ja som si kúpil vytúžený kebap a Veronika croissant s čokoládou. Tentokrát sme sa rozhodli si spraviť pohodičku na balkóne a tam sme to sfutrovali. Keďže do večernej akcie bolo času ešte dosť, vybrali sme sa posledný krát na pláž. Po návrate sme sa vychystali na bulharský večer. Pre istotu sme šli na zastávku skôr, čo keby zase išla Irenka a náhodou by sme meškali. No tentokrát meškal bus a Irenku vystriedal Fantozzi. Alebo tiež "sfetovaný" rus. Keďže drvivú väčšinu zájazdu tvorili rusi, sprievodca bol ich. My sme tam boli jediní slováci, ešte dve rodinky poliakov a vraj nejaký portugalci. Ešte počas čakania na zastávke nás vopruzoval nejaký týpek s kamerou a pivom. Pýtal sa, že kam ideme a tak, ale nejako sa nám s ním nechcelo baviť. Postupne prišli ešte nejakí ľudia a nakoniec aj bus. V ňom sme sa dozvedeli, že týpek s kamerou je Míťa a bude to cele točiť. Ešte že neviem po rusky, lebo Fantozzi určite neskutočne trepal celú cestu. Rozumel som len čo to. Dokonca program zopakoval dva krát, pričom druhý krát to uviedol v zmysle "Už som vám hovoril program?". Po asi pol hodinke sme vošli do strašne rozbitej dedinky Bata (Бата). Zničené, opustené domy. Rozbitá škola, kde sa na dvore pásol kôň. Po ceste išli dvaja týpci s puškami. Do jaký krajiny jsme to došli, ptám se? No a práve v tejto dedine bol náš cieľ. Autobus zastal pred zábavným komplexom, v ktorom sa to všetko za zatvorenými bránami odohrávalo. Možno aby nás neotravovali zombíci. Hneď po príchode nám Fantozzi spravil exkurziu po pár souvenir shopoch s atrakciou maľovania na tvár. Ja som mu veľmi nevenoval pozornosť, takže vôbec netuším, čo všetko tam bolo a venoval sa foteniu. Došli sme k bráne s nápisom Welcome, kde nás "vítali" chlebom so soľou. Chlieb v miske nakrájaný na malé kúsky a vedľa misky so soľou a korením. Otestoval som korenie. Ďalším bodom bola rakia, čo už bolo lepšie. No a potom sme vošli do hlavnej arény, kde bolo po obvode veľa stolov, ktoré sa postupne zaplnili a v strede parket, plus kapela a sudy so samoobslužným vínom. Fantozzi sa už po nás zháňal, lebo nás "čechov" chcel usadiť úplne na konci nám vyhradenej časti, tak sme jeho volanie uposlúchli a upozornili ho, že máme bližšie k Slovensku. Sedeli sme pri stole s poliakmi. Mňa Fantozzi určil ako nosiča vína, tak som sa odobral splniť rozkaz. Jeden džbán červeného a jeden bieleho. Postupne nám začali nosiť aj čo to na zahryznutie. Postupne to bolo: fazuľová polievka, šopský šalát, nejaký syrový koláč (dobrý, trochu sladký), vreteno (kuracie mäso na špajdli so zemiakmi, ale nič moc, studené a nedovarené) a na záver melón. Čo sa jedla týka, tak to nebol žiadny zázrak, ani len ok to nebolo. Víno bolo o niečo lepšie. Postupne sa začal program. Najskôr boli nejaké súťaže hlavne pre deti, krajina proti krajine, keďže tam boli ľudia s rôznych kútov. Potom začal hlavný program, čo boli nekonečné tance na bulharskú ľudovú nôtu. Hudba stále tá istá, len tance sa z času na čas zmenili. Chlapec, ktorý tĺkol do bubna vyzeral, že sa náramne baví a pozeral do blba. Asi v polovici som na chvíľku na soľničke "zastabilizované" foťáky pustil a tie to veľmi rýchlo využili na strmhlavý pád pod stôl. Takže celé video v .... Naštastie sa im nič nestalo. Ešte počas tancov sa už vonku začal zhromažďovať dav na ďalšie číslo večera - chodenie po žeravom uhlí. Teda skôr tanec. Našli sme si miesto a čakali, čo bude. Týpek najskôr rozhrabal pahrebu po celom pľaci a potom začal po nej chodiť. Vyzeralo to, že ho to asi páli. Po chvíľke začal brať okolité deti a chvíľku ich nosil. Potom prešiel na staršie ročníky, ale len ženy. No a to bolo asi tak všetko. Nabehol miestny playboy s hadicou a pahrebu dokonale vystriekal vodou. Vrátili sme sa na sedište a rozprúdili rozhovor s poliakmi. Značne tomu pomohlo aj vypité víno. A zrazu bol koniec a šli sme do busu. V ňom nám Fantozzi oznámil, že Míťa nám spravil úžasné video a môžme si zakúpť disk za 50 lv, čo som okomentoval slovami "Môžem jebať 50 leva" a vraj aj dosť hlasno. A chudák telocvikár Norbert, do ktorého som celú cestu niečo hustil a on mi nie veľmi rozumel a vkuse sa pýtal manželky, že čo to melem. Tento večer sme pochopitelně už neukončovali pivom na balkóne, aj keď ja by som neodmietol. Bolo trba vstávať a zbaliť sa na cestu domov.
19.-20.8.2009
Tak a bol tu deň odchodu. Vstali sme vcelku skoro, pred deviatou a šli sa informovať, že do kedy treba vypratať izbu. Nakoniec sme z nej odišli okolo jednej, bus nám mal ísť o pol tretej. Ešte sme skočili do Mladosti nakúpiť niečo na jedenie do cesty a nejaké víno a boli sme sa najesť v najlacnejšej mechane. Obaja sme si dali kavarmu. Mala len jednu chybu - plávala v oleji. Po opustení izby sme si ešte posedeli na priedomí a dali si donuty a vydali sa na zastávku. Tentokrát bolo čakanie ešte adrenalínovejšie. Čakali sme asi trištvrte hodinu. A prišiel iný bus a iní šoféri. Povedali nám, že museli čakať na tri pipiny, ktoré si zle naštudovali čas odchodu. Usadili sme sa na klasické miesto vpredu a tuná to bol iný luxus. Ako v obývačke, som si aj nohy mohol vystrieť. Postupne sme pozbierali všetkých ľudí a vydali sa na cestu domov. Spiatočná cesta už nebola taká zaujímavá. Vodiči robili pravidelné prestávky a vcelku presne, takmer vždy sme dorazili na odpočívadlo buď o presnej hodine, alebo pol hodine. Prechod hranicami bol tiež rýchlejší ako cestou tam. Ako tak sa aj filmy dali pozerať, aj keď to predsa len na tých predných sedadlách nebolo žiadne žúžo. Najväčší problém cesty bol asi jej záver. Keď sme prešli slovenskými hranicami, zavolal som bratovi, aby nás išiel čakať. No a chvíľku na to si šoféri zmysleli, že nám ešte jedna pol hodinová prestávka príde vhod. Za ten čas sme už dávno mohli byť doma a prestávku si kľudne mohli spraviť niekde za Bratislavou.
nedeľa 14. septembra 2008
Bulharsko 2008
Termín: 29.8.2008 - 13.9.2009
Doprava: MJovým služobným autom Ford Focus
Účastníci zájazdu: MiKeL, Veronika, MJ, Zuzka, Pedro
Fotky: MiKeL, MJ
29.8.2008
Z Bratislavy sme vyrazili okolo pol štvrtej v noci. Cesta Maďarskom bola vcelku kľudná, posádka okrem vodiča (snáď) striedavo podriemkavala. Svitanie nás zastihlo v okolí Budapešti. Začalo nás vítať zamračené počasie, ktoré neskôr prerástlo do hustého dažďa. Hraničný prechod Maďarsko-Srbsko sme zvládli v pohode a prekvapivo rýchlo. Čo sa ale nedalo povedať o protismere, kde stáli noše turkov vracajúcich sa do nemecka, okrem iného. Fyzické potyčky medzi nimi sú asi bežnou praxou, ako sme videli aj inde. Zamenili sme nejaké dináre, cca za 100 Eur, čo bolo okolo 7700 dinárov. Cesta po Belehrad (Београд) bola diaľnicou len na mape, kde tu boli reálne náznaky aspoň štyroch pruhov. Od Belehradu sa už išlo fajn, až po Niš (Ниш) je vybudovaná pekná diaľnica. Čo sa mi celkom páčilo v Srbsku bolo označovanie exitov z diaľnice. Veeeeeľká neprehliadnuteľná tabuľa so šípkou rovno a názvom hlavného smeru a z nej vychádzala odbočujúca šípka s názvom odbočujúceho smeru. Zdalo sa mi to o dosť prehľadnejšie ako tie naše prťavé tabuľky umiestnené 2 metre pred odbočkou. Počasie sa za Belehradom postupne vyčasilo a začali sme sa v aute variť. Ako fajn bolo keď bolo zamračené :). Cestou sme spravili pár zastávok, wc plus oddych. Pred Nišom sme si dali obed na tráve benzinskej stanice. Na MJovi už bolo badať znaky únavy a krátkeho spánku, očká mu už dosť klipkali. Samozrejme, že zvyšok posádky celou cestou striedavo spal/driemal. Za Nišom sa cesta zmenila na okresku vedúcu kaňonom pomedzi skaly s početnými tunelíkmi. Nakoniec sme dorazili asi okolo obeda na hranice Srbsko-Bulharsko a začala show. Prvé okienko - kontrola pasov, techničáku a vyfasovali sme USB kľúč. Druhé okienko - kontrola USB kľúča, to isté aj tretie okienko. Štvrté okienko - vyfasovanie diaľničnej nálepky. Piate okienko - tri štvrte hodiny čakania na zázrak, bo sa im dojebal systém. Nakoniec odovzdanie USB kľúča a platenie 13 Eur za diaľničnú nálepku plus 3 Eurá za nič (možno za prenos USB kľúča). Plán dôjsť až do Plovdivu (Пловдив) sa začal rúcať a definitívne padol v strašnej sofijskej zápche. Tak sme sa rozhodli prespať v Sofii (София) v našom obľúbenom hosteli. MJova domnienka, že sa nachádza na ulici Hristo Botev (Христо Ботев) sa ukázala ako mylná. Nakoniec sme to našli a ubytovali sa. Nežnejšej časti posádky sa to nie veľmi pozdávalo, ale zdá sa, že to prežili. Vydali sme sa na lov večere. Bohužiaľ v obľúbenej Divake bolo plno, tak sme zvolili inú reštiku oproti. Asi chyba, čašník ako keby nonstop spal a mal všetko v .... Síce prvá objednávka bola rýchla a aj doniesol rýchlo ale potom sa ho dočkať bolo nekonečné. A to tam boli obsadené asi štyri stoly.
30.8.2008
Vstali sme okolo desiatej, najedli sa a vyrazili vstříc bulharskému dobrodružstvu. Zo Sofie do Plovdivu viedla vcelku pohodlná diaľnica s pár vtipnosťami. Napríklad dlhý rovný úsek (pravdepodobne núdzové letisko) s nepochopiteľne obmedzenou rýchlosťou (možno kvôli prípadu núdze). V Plovdive sme si chceli prezriet známy amfiteáter. Keďše sme netušili kde je, vyliezli sme na jeden z kopčekov v strede mesta. No ani odtiaľ sme ho nevideli. Po opýtaní sa sme zistili aspoň približný smer a vydali sa tam. Cestou sme natrafili na mikroamfík. Zaparkovali sme a šli si ho obzrieť. Cestou od neho sme sa opýtali na ten väčší a dostali sme nejaké inštrukcie. Nakoniec sme ho našli. Vstupné 3lv. Takže len fotka z poza plota a hurá Asenovgrad (Асеновград). Za ním kláštor na skale Asenova krepost (Асенова крепост). V tomto meste sme začali postrehovať tématické zameranie jednotlivých miest. Neskutočne veľa svadobných salónov. Na každom kroku. Ďalsia zastávka Bačkovský monastír (Бачковски манастир). Prudká komercia. Veriace ovečky, nabaľte nás. Pod monastírom veľký trh s kravinami typu náš jarmok. V monastíre išli sviečky na dračku a nekonečný rad veriacich čakajúcich na ich zapálenie a zázrak. Odtiaľto sme sa vydali k "Wonderful Bridges", Chudni[te] mostove (Чудни[те] мостове) alebo po našom popiči mosty. Rieka vyhĺbila do skál prírodné mosty. Vyzeralo to pekne, ale čakal som, že ich bude viac a viac roztrúsené. Aspoň podľa fotiek v Google Earth to tak vyzeralo. Viac menej to bola diera v zemi, z jednej strany vtekala voda popod most a z druhej vytekala popod most. Keďže už bolo dosť hodín, šli sme hľadať ubytovanie. Našli sme v mestecku Čepelare (Чепеларе). V danom zariadení sme boli sami, mohli sme si vybrať izbu akú sme chceli za 15lv/osoba/noc. Po ubytovaní sme sa šli najesť. Na ulici kde sme bývali už toho veľa nebolo, tak sme šli ďalej. Celkom pekná reštika ale plná. Tak sme prešli cez most a hľadali ďalej. Prvá bola v hoteli Karov (КАРОВ), ale šli sme ďalej. Došli sme k umelému futbalovému ihrisku, kde prebiehal zápas. Mužská časť sa samozrejme zapozerala do hry. Nad bola ďalšia reštika, ale sme sa rozhodli vrátiť do toho hotela. Samozrejme ako naschvál, tesne ako sme odišli a spravili pár krokov od posledného miesta odkiaľ bolo vidieť na zápas, niekto dal gól. Vošli sme do hotelovej reštiky, síce menšie problémy nájsť vchod, ale podarilo sa. Nakoniec sa ukázala ako veľmi fajn, vyvynutá čašníčka dokonca ovládala aj zákady angličtiny. Okrem jedla a piva sme si dali aj po jednej muškátovej rakii. Cestou na ubikáciu na nás zozadu zrazu zamiaukala mačka. Otočiac sa, čo to je mi chvíľu trvalo identifikovať zdroj. Uprostred cesty stál malý trhač - maličké mačiatko.
31.8.2008
Ráno sme vstali, zakúpili nejaké raňajky v magazíne a zjedli ich. Domáci nám urobil kávu a čaj grátis. Počasie sa ale dosť pokazilo, zima a zamračené. Vydali sme sa teda k ďalším bodom trasy. Lanovka na Snežanku (Снежанка) nefungovala. Po ukrutných úzkych serpentínach sme sa dopracovali k Smoljanskym tektonickým jazerám. Najväčšie bolo plné odpadkov a vodnej buriny, ďalšie hneď vedľa takmer vyschnuté. Aspoň sme sa prešli po jeho dne :). Vzhľadom na počasie sme sa rozhodli už ďalej neriešiť a vydali sa na cestu k moru. Väčšinou bola dosť nudná až na pár zaujimavostí ako celkom pekný kaňon s priehradou a divnými betónovými vstupmi do tunelov pod skalou. Záhadné značky - červeno orámovaný trojuholník s čiernym kruhom vnútri bieleho alebo žltého pozadia. Značka pozor dobytok so strašne vypasenou rohatou kravou. V Kardžale (Кърджали) boli v okolí pekné biele skaly a veľa viníc. Haskovo (Хасково) vyzeralo, že si za tématický blok zvolilo autobazáre. Tu sme sa aj najedli. Zvyšok cesty prebiehal viac menej kľudne po Burgas (Бургас). MJova snaha urobiť si skratku skončila na strašne rozbitej a dlho nepoužívanej ceste (ako vždy). Tak sme sa vracali zase na hlavnú cestou, ktorú iGo ani nemalo a tak si ju dokreslilo. Tak sme došli do Burgasu. Navigácia zase zlyhala (alebo MJ?) a ocitli sme sa na nejakej okreske. Pri pokuse dostať sa na diaľnicu sme sa zase vrátili do Burgasu, kde sa nám to už nakoniec podarilo a vyrazili sme na juh. Po čase sa diaľnica pri mestečku Djuni (Дюни) zmenila na klasickú cestu. Akurát, že iGo ju tiež nepoznal. Takže si ju dokreslil. Už za tmy sme dorazili do Kitenu (Китен) kde nás čakal šok. Aspoň mňa. Toľko ľudí som nečakal. Po nejakom pátraní sa nám podarilo zohnať bývanie a šli sme sa najesť. Chudák Pedro si objednal rezeň, čakal naň asi hodinu a pol a nakoniec mu doniesli prírodný. Cestou späť sme si ešte zakúpili pivo a popíjali na balkóne.
1.9.2008
Tak sme ráno vstali, prichystali si veci na pláž a šli. Pedro sa akosi pozabudol a keby ho Veronika neupozornila, tak si nezoberie nič. Ešte že mal na sebe plavky. Väčšinu dňa sme strávili pri mori, buď opaľovaním alebo hádzaním sa proti vlnám, čo bola naša hlavná náplň. Zdá sa, že aj v mori sa dajú nájsť pičovinky, ktoré človeka zabavia. Potom sme sa vrátili naspäť na ubikáciu, zmyli zo seba kýbel piesku a šli splniť prvú misiu. Nájsť Pedrovi nejaké šlapky na pláž. Podarilo sa. Potom sme sa šli najesť. Vybrali sme reštiku, kde by mali mať pečeného žraloka. Bohužiľl nám doniesli len vyprážané filety z neho, takže trošku sklamanie. Ešte sme sa cestou naspäť trošku prešli mestom a dal som si palacinku.
2.9.2008
Dnes sme sa rozhodli vyskúšať druhú väčšiu pláž v Kitene kvôli väčším vlnám. Naozaj boli. Červené vlajky zakazujúce kúpanie to jasne indikovali. A sme si ich aj patrične užili. Nechať sa pozametať vlnou po dne je celkom kool, aj keď trošku bolestivé. Bohužiaľ počasie nám neprialo. Čierne mraky sa prevaľovali po oblohe a sem tam padlo aj pár kvapiek. Takže kúpanie sme opustili skôr ako deň pred tým a šli sa prejsť na koniec pláže a potom naspäť do prístavu. Večer klasicky sa najesť a prejsť uličkami.
3.9.2008
Dnes sme sa po strašne rozbitej ceste presunuli do Achtopolu (Ахтопол). Vskutku malá dedinka, snáď aj rybárska. Hľadanie ubytovania chvíľku trvalo. Nakoniec sme niečo našli pri vjazde do dediny, keďže pláž je tu trochu mimo, nepochopiteľne úplne na opačnom konci ako hotely. Bývanie je trošku horšie a drahšie ako v Kitene. Celkovo to s cenami nie je take ruzové ako opisujú na nete. Aspoň v porovnaní s Kitenom. Po ubytovaní sa sme sa pomedzi snáď storočné chatky (jediné ubytovanie najbližšie k pláži???) vybrali na pláž. Je dosť plytká, 20m za bójkou označujúcou kúpaciu časť je voda stále tak po pás, v jednom mieste po kolená. Trošku nuda. V severnej časti boli červené vlajočky a aj vlny. Na pláži ležala veľká mŕtva medúza a pár malých plávalo v mori. O jednej som povedal Pedrovi a hneď bol vonku. Prvý krát na nás pískal plavčík, asi sme zašli ďaleko podľa jeho vkusu. S Veronikou sme sa boli prejsť k lodi, ktorá z diaľky vyzerala ako z dreva, ale trup bol kovový a namaľované čiary ako latky. Cestou sme našli ulity morských mäkkýšov. Večer sme sa pokúsili nájsť reštiku. Zašli sme do prístavu, ale zlá voľba. Obsluha bola "početná" a tomu zodpovedala aj lenivosť. A ceny vysoké. Tak sme dali pivo a hľadali inú. Volala sa Perla. Obsluha bola dobrá, týpek lietal ako namydlený. Ceny boli tiež vyššie ako v Kitene.
4.9.2008
Dnes sme sa vybrali do Sinemorca (Синеморец). Pedro, MJ a Zuzka videli pláž na pohľadnici, tak sme to šli vyskúšať. Cesta čím ďalej rozbitejšia. Pláž vyzerala zhora celkom fajn. Cestou po nej som si vcelku slusne doráňal chodidlá, takže ďalšie chodenie po piesku vcelku bolelo. Vlny boli tiež dobré, hlavne v kombinácii s nafukovačkou. Napríklad sa nechať vyvrhnúť na breh. Človeka to celkom slušne pomelie po dne. Pláž ale bola len pláž, okrem pláže nič, žiadny plavčíci. Cestou z pláže sme videli ťavy. Večer sme sa šli najesť. Reštika bola fajn, aj ceny. Potom sme ešte šli na net. Cestou na ubikáciu sme videli kravy v parčíku obhrýzať kríčky.
5.9.2008
Vzhľadom na pokročilejšie spálenie kože intenzívnym slnením sa sme sa dnes rozhodli neísť na pláž, ale sa len pomotať mestom, najmä v prístave. Poliezli sme si po útesoch, pofotili a poobzerali trošku morského sveta a šli naspäť na ubikáciu, kde sme si zahrali osadníkov. S Veronikou sme si potom trošku schrupli a šli sme sa najesť. Z prvej reštiky sme odišli po zhliadnutí menu a tak sme šli tam kde včera. Nejako záhadne sa to pomenilo. Doniesli nám iné menu s inými vyššími cenami. Vypýtali sme si pôvodné menu a objednali čo to.
6.9.2008
Dnes sme sa vybrali do Careva (Царево). Resp. na najbližšiu pláž s banánom. Čo bolo spomínané Carevo. Plytká kľudná voda, taká na lehnenie. MJ preskúmal celú mapu skalnatého dna a užíval si šnorchlovania. Pri pokuse o odľahčenie si mechúra som si bol obzrieť útesy. Cestou naspať som si skúsil trošku zaloziť. Bolo to easy, ale väčšie skaly som radšej neskúšal, keďže boli dosť rozdrobené a zvetrané. Radšej neriskovať. Nakoniec sme si vyskúšali aj banán. Celkom sranda, len škoda, že nás neprevrátil. To by bolo zaujímavejšie. Večer sme zase šli do reštiky, kam už chodíme viac menej stále. MJovci sa tešili na zmrzlinu, ale tento večer nefungovala. Večer sme ešte strávili u Pedra na balkóne hrajúc Citadelu a sedmu.
7.9.2008
Ráno sme zaplatili za ďalšie dva dni. Potom sme sa šli naraňajkovať. Cestou sme videli spať týpka na busovej stanici. Jeho peňaženka ležala na zemi pod ním. Potom sme si zahrali osadníkov a niekedy poobede sme šli na pláž. Vybrali sme si nejaké miesto a v kľude sa slnili a kúpali. Tak ku koncu došiel týpek, že aby sme zaplatili za pobyt na pláži. Čiastočne tým, že sme mu nerozumeli a ani on nám sa vzdialil. Aby sme ho veľmi neprovokovali, sme sa presunuli inam, snáď na neplatenú časť, aj keď tam to bolo ťažké vydedukovať, kde sa neplatí, keďže slnečníky boli všade. Večeru sme absolvovali klasicky v tej istej reštike. Pedro si zase vybral "špecialitu", lebo na kuracie vreteno čakal asi hodinu a pol.
8.9.2008
Posledný deň v Achtopole. Raňajky klasicky v stánku. Už sme boli "priateľu" a predávajúceho týpka sme naučili pár slovenských slov. Po raňajkách sme šli na pláž. Zjavne už skončila sezóna úplne, keďže už nebola platená žiadna časť pláže, pláž nebola "garded" a slnečníky pomaly mizli. S Pedrom a MJom sme sa konečne vybrali na skalnatý útes trčiaci z mora. Pedro a MJ šnorchel štýlom, ja pohodlne na nafukovačke ako záložné vozidlo. Večeru sme tentokrát už absolvovali v inej putyke. Viac menej sme tam boli sami, keďže ešte bolo vcelku skoro. Čašníčka si popri nosení nám na stôl stihla aj nalakovať nechty. Večer sme sa zbalili, dali osadníkov a šli spať.
9.9.2008
Skoro ráno pre náš dovolenkový denný režim, asi okolo pol osmej sme sa šli naraňajkovať a vyrazili do Sozopolu (Созопол). MJ nás vysadil a rozišli sme sa. Ja, Pedro a Veronika sme si našli bývanie za klasických 15lv/osoba/noc a šli sme trošku posnoriť mesto. Prešli sme sa do starého mesta popri pláži a po starých hradbách. Cestou naspäť sme sa zastavili na pivo. Potom sme šli na pláž. Počas môjho spánku šli Pedro a Veronika do mora. Pedro si zobral aj okuliare a pri prvom vhodení sa pod hladinu sa mu zošmykli a stratil z nich jednu gumičku. Dlho ju hľadal, našiel ju až keď som za ním prišiel. Večer sme sa znova šli prejsť do prístavu a obhliadli sme si možné výlety loďou. Potom sme hľadali nejakú reštiku, pričom sme zase obišli celé staré mesto. Nakoniec sme sa usadili priamo v centre. No pivo asi v cene bratislavského centra :) Tak sme si dali pizzu v cene asi ako v Bratislave a ďalej sa prechádzali uličkami. Potom sme ešte sadli na pivo tam kde na obed a vyrvali si mozog bulharskými "jazzovými" melódiami. Úchyláci. Pri ceste na ubikáciu sme narazili na inú reštiku a prezerali si vonku vyložené menu. Zrazu vybehol čašník a vysvetľoval nám, že už nemajú voľné. Tak sme mu vysvetlili, že si len pozeráme menu, že už sme jedli. Večer sme ešte posedeli na terase. Pri rozoberaní zážitkov z Achtopolu a spomínaní na týpka z bufetu som len tak prehodil "dobrý deň priateľu". Akurát šiel okolo tu bývajúci týpek a zjavne to zobral, že sa mu zdravím, tak odzdravil.
10.9.2008
Dnešný plán bol jasný. Keď sme sa po hlučnom ráne (ruch z ulice) konečne pozbierali z postele okolo pol jedenástej, vybrali sme sa na menšiu pláž. Dnes boli vlny a červené zástavky, takže nastúpila klasika - zábava s vlnami. Plavčíci si šli vypískat pľúca. Z pláže sme šli už okolo tretej. Aj vzhľadom na to, že sa nám vybili baterky vo foťáku. Trošku sme ich dobili a šli sme na plavbu výletnou loďou. Kľudné vody v prístave sa zmenili na celkom slušné vlny na otvorenom mori. Ináč by sa to asi ani nepočítalo. Cestou okolo ostrova sme videli zaujímavý úkaz. Čierne vtáky sedeli na bielej časti skaly a naopak biele na tmavej časti. Mali to jasne podelené. Ale bolo dobre. Potom sme sa šli najesť. Konečne som si, nevediac, vybral rybu, ktorú mi naservírovali ako grilované podkovy. Volala sa palamud. Počas nášho hodovania si k vedľajšiemu stolu prisadla bežná slovač. Takmer som mal chuť začať rozprávať nejakým iným jazykom. Samozrejme, že si vypýtali české menu, čo je pochopiteľné. Čo je nepochopiteľné, že ani tie staršie ročníky vôbec nejavili snahu aspoň trošku oprášiť znalosti ruštiny. A ich výber z bohatej ponuky prekonal všetko. Grilované kura, hranolky bez "toho ich hnusného syra", špageti. Barbari. Ešte cestou na výletnú loď som sa zamýšľal, kam asi zmiznú všetky tie stovky grilujúcich sa kureniec ponúkaných všade. Už viem. Potom sme sa ešte šli poprechádzať po obchodoch a dokončili misiu magnetky - lodičky. Pri večernom posedení sme sa zamysleli, či aj tento večer pôjde týpek a pozdraví sa nám. Samozrejme, že áno :)
11.9.2008
Tak a je tu posledný deň pri mori. Raz to muselo prísť. Okolo jedenástej sme sa konečne vyhrabali a šli na pláž. Cestou sme si kúpili raňajky a dali sme zakusky na pláži. Počasie bolo horúce a bezveterné. K večeru sa však začalo zveternievať a aj vlny sa postupne zväčšovali. Škoda, že tunajšie pláže neposkytujú toľko priestoru pre šnorchel zábavu. Síce som sa potápal len na zotrvačnosť pľúc, ale veľa toho vidieť nebolo. Ale konečne som videl voľne pobehujúceho kraba po pieskovom dne. A bol farby piesku, takže sa dal dosť ťažko spozorovať. Počas dňa sme sa šli prejsť po pláži, že si pozrieme mini báger, ale nebol tam. Škoda. Tak sme šli ďalej po pláži až sme došli ku skalám, kde bola nuda pláž. Ježkove oči. To čo sme videli by som si v kľude odpustil. Čistá geriatria naživo. Na obnažené prsia babičiek sme si už ako tak zvykli, ale vidiet to celé nahé tlsté a naživo by predčilo očakávania aj akéhokoľvek ...fila. Večer sme mali naplánované minúť nošu levov. Zakúpil som si teplé námornícke tričko a slnečné okuliare. Keďže sme nevideli ďalšie východisko, ako sa zbaviť ďalších veľa levov, tak sme šli na večeru s vedomím, že dáme druhé kolo nákupov. Trošku nás nasralo, že reštika Baracuda už bola zabednená a mali tam privát party. Tak sme šli do bistra Argonaut a dali si lososa. Ale aspoň na čašníčku sa dalo pozerať. Sklamanie bolo, že o tej desiatej už nebolo kde nakupovať. Tak sme aspon zakúpili tradičné pivo na večer.
12.8.2008
Dnešok bol zasvätený presunu do Sofie. Nasadli sme na bus a vydali sa na dlhú cestu. Počas nej bola jedna polhodinová prestávka a letuška nám počas cesty rozdávala niečo malé pod zub a pitie. Do Sofie sme dorazili skôr ako MJovci, tak sme sa šli ubytovať. Náš obľúbený hostel bol obsadený, ale jeho zamestnankyňa nás odviedla k jednej babičke, ktorá poskytovala ubytovnie u seba doma. Po príchode MJovcov došlo k malému nedorozumeniu. Ja som babičke povedal, že ešte prídu ďalší dvaja sa ubytovať, len že neviem, či aj ostanú. A tak si za ten čas našla iných ľudí. Ale nakoniec ich ubytovala v dcérinej izbe. Najesť sme sa chceli ísť klasicky do Divaky, ale zase bolo plno a tak sme poctili návštevou spomaleného Ivana.
Doprava: MJovým služobným autom Ford Focus
Účastníci zájazdu: MiKeL, Veronika, MJ, Zuzka, Pedro
Fotky: MiKeL, MJ
29.8.2008
Z Bratislavy sme vyrazili okolo pol štvrtej v noci. Cesta Maďarskom bola vcelku kľudná, posádka okrem vodiča (snáď) striedavo podriemkavala. Svitanie nás zastihlo v okolí Budapešti. Začalo nás vítať zamračené počasie, ktoré neskôr prerástlo do hustého dažďa. Hraničný prechod Maďarsko-Srbsko sme zvládli v pohode a prekvapivo rýchlo. Čo sa ale nedalo povedať o protismere, kde stáli noše turkov vracajúcich sa do nemecka, okrem iného. Fyzické potyčky medzi nimi sú asi bežnou praxou, ako sme videli aj inde. Zamenili sme nejaké dináre, cca za 100 Eur, čo bolo okolo 7700 dinárov. Cesta po Belehrad (Београд) bola diaľnicou len na mape, kde tu boli reálne náznaky aspoň štyroch pruhov. Od Belehradu sa už išlo fajn, až po Niš (Ниш) je vybudovaná pekná diaľnica. Čo sa mi celkom páčilo v Srbsku bolo označovanie exitov z diaľnice. Veeeeeľká neprehliadnuteľná tabuľa so šípkou rovno a názvom hlavného smeru a z nej vychádzala odbočujúca šípka s názvom odbočujúceho smeru. Zdalo sa mi to o dosť prehľadnejšie ako tie naše prťavé tabuľky umiestnené 2 metre pred odbočkou. Počasie sa za Belehradom postupne vyčasilo a začali sme sa v aute variť. Ako fajn bolo keď bolo zamračené :). Cestou sme spravili pár zastávok, wc plus oddych. Pred Nišom sme si dali obed na tráve benzinskej stanice. Na MJovi už bolo badať znaky únavy a krátkeho spánku, očká mu už dosť klipkali. Samozrejme, že zvyšok posádky celou cestou striedavo spal/driemal. Za Nišom sa cesta zmenila na okresku vedúcu kaňonom pomedzi skaly s početnými tunelíkmi. Nakoniec sme dorazili asi okolo obeda na hranice Srbsko-Bulharsko a začala show. Prvé okienko - kontrola pasov, techničáku a vyfasovali sme USB kľúč. Druhé okienko - kontrola USB kľúča, to isté aj tretie okienko. Štvrté okienko - vyfasovanie diaľničnej nálepky. Piate okienko - tri štvrte hodiny čakania na zázrak, bo sa im dojebal systém. Nakoniec odovzdanie USB kľúča a platenie 13 Eur za diaľničnú nálepku plus 3 Eurá za nič (možno za prenos USB kľúča). Plán dôjsť až do Plovdivu (Пловдив) sa začal rúcať a definitívne padol v strašnej sofijskej zápche. Tak sme sa rozhodli prespať v Sofii (София) v našom obľúbenom hosteli. MJova domnienka, že sa nachádza na ulici Hristo Botev (Христо Ботев) sa ukázala ako mylná. Nakoniec sme to našli a ubytovali sa. Nežnejšej časti posádky sa to nie veľmi pozdávalo, ale zdá sa, že to prežili. Vydali sme sa na lov večere. Bohužiaľ v obľúbenej Divake bolo plno, tak sme zvolili inú reštiku oproti. Asi chyba, čašník ako keby nonstop spal a mal všetko v .... Síce prvá objednávka bola rýchla a aj doniesol rýchlo ale potom sa ho dočkať bolo nekonečné. A to tam boli obsadené asi štyri stoly.
30.8.2008
Vstali sme okolo desiatej, najedli sa a vyrazili vstříc bulharskému dobrodružstvu. Zo Sofie do Plovdivu viedla vcelku pohodlná diaľnica s pár vtipnosťami. Napríklad dlhý rovný úsek (pravdepodobne núdzové letisko) s nepochopiteľne obmedzenou rýchlosťou (možno kvôli prípadu núdze). V Plovdive sme si chceli prezriet známy amfiteáter. Keďše sme netušili kde je, vyliezli sme na jeden z kopčekov v strede mesta. No ani odtiaľ sme ho nevideli. Po opýtaní sa sme zistili aspoň približný smer a vydali sa tam. Cestou sme natrafili na mikroamfík. Zaparkovali sme a šli si ho obzrieť. Cestou od neho sme sa opýtali na ten väčší a dostali sme nejaké inštrukcie. Nakoniec sme ho našli. Vstupné 3lv. Takže len fotka z poza plota a hurá Asenovgrad (Асеновград). Za ním kláštor na skale Asenova krepost (Асенова крепост). V tomto meste sme začali postrehovať tématické zameranie jednotlivých miest. Neskutočne veľa svadobných salónov. Na každom kroku. Ďalsia zastávka Bačkovský monastír (Бачковски манастир). Prudká komercia. Veriace ovečky, nabaľte nás. Pod monastírom veľký trh s kravinami typu náš jarmok. V monastíre išli sviečky na dračku a nekonečný rad veriacich čakajúcich na ich zapálenie a zázrak. Odtiaľto sme sa vydali k "Wonderful Bridges", Chudni[te] mostove (Чудни[те] мостове) alebo po našom popiči mosty. Rieka vyhĺbila do skál prírodné mosty. Vyzeralo to pekne, ale čakal som, že ich bude viac a viac roztrúsené. Aspoň podľa fotiek v Google Earth to tak vyzeralo. Viac menej to bola diera v zemi, z jednej strany vtekala voda popod most a z druhej vytekala popod most. Keďže už bolo dosť hodín, šli sme hľadať ubytovanie. Našli sme v mestecku Čepelare (Чепеларе). V danom zariadení sme boli sami, mohli sme si vybrať izbu akú sme chceli za 15lv/osoba/noc. Po ubytovaní sme sa šli najesť. Na ulici kde sme bývali už toho veľa nebolo, tak sme šli ďalej. Celkom pekná reštika ale plná. Tak sme prešli cez most a hľadali ďalej. Prvá bola v hoteli Karov (КАРОВ), ale šli sme ďalej. Došli sme k umelému futbalovému ihrisku, kde prebiehal zápas. Mužská časť sa samozrejme zapozerala do hry. Nad bola ďalšia reštika, ale sme sa rozhodli vrátiť do toho hotela. Samozrejme ako naschvál, tesne ako sme odišli a spravili pár krokov od posledného miesta odkiaľ bolo vidieť na zápas, niekto dal gól. Vošli sme do hotelovej reštiky, síce menšie problémy nájsť vchod, ale podarilo sa. Nakoniec sa ukázala ako veľmi fajn, vyvynutá čašníčka dokonca ovládala aj zákady angličtiny. Okrem jedla a piva sme si dali aj po jednej muškátovej rakii. Cestou na ubikáciu na nás zozadu zrazu zamiaukala mačka. Otočiac sa, čo to je mi chvíľu trvalo identifikovať zdroj. Uprostred cesty stál malý trhač - maličké mačiatko.
31.8.2008
Ráno sme vstali, zakúpili nejaké raňajky v magazíne a zjedli ich. Domáci nám urobil kávu a čaj grátis. Počasie sa ale dosť pokazilo, zima a zamračené. Vydali sme sa teda k ďalším bodom trasy. Lanovka na Snežanku (Снежанка) nefungovala. Po ukrutných úzkych serpentínach sme sa dopracovali k Smoljanskym tektonickým jazerám. Najväčšie bolo plné odpadkov a vodnej buriny, ďalšie hneď vedľa takmer vyschnuté. Aspoň sme sa prešli po jeho dne :). Vzhľadom na počasie sme sa rozhodli už ďalej neriešiť a vydali sa na cestu k moru. Väčšinou bola dosť nudná až na pár zaujimavostí ako celkom pekný kaňon s priehradou a divnými betónovými vstupmi do tunelov pod skalou. Záhadné značky - červeno orámovaný trojuholník s čiernym kruhom vnútri bieleho alebo žltého pozadia. Značka pozor dobytok so strašne vypasenou rohatou kravou. V Kardžale (Кърджали) boli v okolí pekné biele skaly a veľa viníc. Haskovo (Хасково) vyzeralo, že si za tématický blok zvolilo autobazáre. Tu sme sa aj najedli. Zvyšok cesty prebiehal viac menej kľudne po Burgas (Бургас). MJova snaha urobiť si skratku skončila na strašne rozbitej a dlho nepoužívanej ceste (ako vždy). Tak sme sa vracali zase na hlavnú cestou, ktorú iGo ani nemalo a tak si ju dokreslilo. Tak sme došli do Burgasu. Navigácia zase zlyhala (alebo MJ?) a ocitli sme sa na nejakej okreske. Pri pokuse dostať sa na diaľnicu sme sa zase vrátili do Burgasu, kde sa nám to už nakoniec podarilo a vyrazili sme na juh. Po čase sa diaľnica pri mestečku Djuni (Дюни) zmenila na klasickú cestu. Akurát, že iGo ju tiež nepoznal. Takže si ju dokreslil. Už za tmy sme dorazili do Kitenu (Китен) kde nás čakal šok. Aspoň mňa. Toľko ľudí som nečakal. Po nejakom pátraní sa nám podarilo zohnať bývanie a šli sme sa najesť. Chudák Pedro si objednal rezeň, čakal naň asi hodinu a pol a nakoniec mu doniesli prírodný. Cestou späť sme si ešte zakúpili pivo a popíjali na balkóne.
1.9.2008
Tak sme ráno vstali, prichystali si veci na pláž a šli. Pedro sa akosi pozabudol a keby ho Veronika neupozornila, tak si nezoberie nič. Ešte že mal na sebe plavky. Väčšinu dňa sme strávili pri mori, buď opaľovaním alebo hádzaním sa proti vlnám, čo bola naša hlavná náplň. Zdá sa, že aj v mori sa dajú nájsť pičovinky, ktoré človeka zabavia. Potom sme sa vrátili naspäť na ubikáciu, zmyli zo seba kýbel piesku a šli splniť prvú misiu. Nájsť Pedrovi nejaké šlapky na pláž. Podarilo sa. Potom sme sa šli najesť. Vybrali sme reštiku, kde by mali mať pečeného žraloka. Bohužiľl nám doniesli len vyprážané filety z neho, takže trošku sklamanie. Ešte sme sa cestou naspäť trošku prešli mestom a dal som si palacinku.
2.9.2008
Dnes sme sa rozhodli vyskúšať druhú väčšiu pláž v Kitene kvôli väčším vlnám. Naozaj boli. Červené vlajky zakazujúce kúpanie to jasne indikovali. A sme si ich aj patrične užili. Nechať sa pozametať vlnou po dne je celkom kool, aj keď trošku bolestivé. Bohužiaľ počasie nám neprialo. Čierne mraky sa prevaľovali po oblohe a sem tam padlo aj pár kvapiek. Takže kúpanie sme opustili skôr ako deň pred tým a šli sa prejsť na koniec pláže a potom naspäť do prístavu. Večer klasicky sa najesť a prejsť uličkami.
3.9.2008
Dnes sme sa po strašne rozbitej ceste presunuli do Achtopolu (Ахтопол). Vskutku malá dedinka, snáď aj rybárska. Hľadanie ubytovania chvíľku trvalo. Nakoniec sme niečo našli pri vjazde do dediny, keďže pláž je tu trochu mimo, nepochopiteľne úplne na opačnom konci ako hotely. Bývanie je trošku horšie a drahšie ako v Kitene. Celkovo to s cenami nie je take ruzové ako opisujú na nete. Aspoň v porovnaní s Kitenom. Po ubytovaní sa sme sa pomedzi snáď storočné chatky (jediné ubytovanie najbližšie k pláži???) vybrali na pláž. Je dosť plytká, 20m za bójkou označujúcou kúpaciu časť je voda stále tak po pás, v jednom mieste po kolená. Trošku nuda. V severnej časti boli červené vlajočky a aj vlny. Na pláži ležala veľká mŕtva medúza a pár malých plávalo v mori. O jednej som povedal Pedrovi a hneď bol vonku. Prvý krát na nás pískal plavčík, asi sme zašli ďaleko podľa jeho vkusu. S Veronikou sme sa boli prejsť k lodi, ktorá z diaľky vyzerala ako z dreva, ale trup bol kovový a namaľované čiary ako latky. Cestou sme našli ulity morských mäkkýšov. Večer sme sa pokúsili nájsť reštiku. Zašli sme do prístavu, ale zlá voľba. Obsluha bola "početná" a tomu zodpovedala aj lenivosť. A ceny vysoké. Tak sme dali pivo a hľadali inú. Volala sa Perla. Obsluha bola dobrá, týpek lietal ako namydlený. Ceny boli tiež vyššie ako v Kitene.
4.9.2008
Dnes sme sa vybrali do Sinemorca (Синеморец). Pedro, MJ a Zuzka videli pláž na pohľadnici, tak sme to šli vyskúšať. Cesta čím ďalej rozbitejšia. Pláž vyzerala zhora celkom fajn. Cestou po nej som si vcelku slusne doráňal chodidlá, takže ďalšie chodenie po piesku vcelku bolelo. Vlny boli tiež dobré, hlavne v kombinácii s nafukovačkou. Napríklad sa nechať vyvrhnúť na breh. Človeka to celkom slušne pomelie po dne. Pláž ale bola len pláž, okrem pláže nič, žiadny plavčíci. Cestou z pláže sme videli ťavy. Večer sme sa šli najesť. Reštika bola fajn, aj ceny. Potom sme ešte šli na net. Cestou na ubikáciu sme videli kravy v parčíku obhrýzať kríčky.
5.9.2008
Vzhľadom na pokročilejšie spálenie kože intenzívnym slnením sa sme sa dnes rozhodli neísť na pláž, ale sa len pomotať mestom, najmä v prístave. Poliezli sme si po útesoch, pofotili a poobzerali trošku morského sveta a šli naspäť na ubikáciu, kde sme si zahrali osadníkov. S Veronikou sme si potom trošku schrupli a šli sme sa najesť. Z prvej reštiky sme odišli po zhliadnutí menu a tak sme šli tam kde včera. Nejako záhadne sa to pomenilo. Doniesli nám iné menu s inými vyššími cenami. Vypýtali sme si pôvodné menu a objednali čo to.
6.9.2008
Dnes sme sa vybrali do Careva (Царево). Resp. na najbližšiu pláž s banánom. Čo bolo spomínané Carevo. Plytká kľudná voda, taká na lehnenie. MJ preskúmal celú mapu skalnatého dna a užíval si šnorchlovania. Pri pokuse o odľahčenie si mechúra som si bol obzrieť útesy. Cestou naspať som si skúsil trošku zaloziť. Bolo to easy, ale väčšie skaly som radšej neskúšal, keďže boli dosť rozdrobené a zvetrané. Radšej neriskovať. Nakoniec sme si vyskúšali aj banán. Celkom sranda, len škoda, že nás neprevrátil. To by bolo zaujímavejšie. Večer sme zase šli do reštiky, kam už chodíme viac menej stále. MJovci sa tešili na zmrzlinu, ale tento večer nefungovala. Večer sme ešte strávili u Pedra na balkóne hrajúc Citadelu a sedmu.
7.9.2008
Ráno sme zaplatili za ďalšie dva dni. Potom sme sa šli naraňajkovať. Cestou sme videli spať týpka na busovej stanici. Jeho peňaženka ležala na zemi pod ním. Potom sme si zahrali osadníkov a niekedy poobede sme šli na pláž. Vybrali sme si nejaké miesto a v kľude sa slnili a kúpali. Tak ku koncu došiel týpek, že aby sme zaplatili za pobyt na pláži. Čiastočne tým, že sme mu nerozumeli a ani on nám sa vzdialil. Aby sme ho veľmi neprovokovali, sme sa presunuli inam, snáď na neplatenú časť, aj keď tam to bolo ťažké vydedukovať, kde sa neplatí, keďže slnečníky boli všade. Večeru sme absolvovali klasicky v tej istej reštike. Pedro si zase vybral "špecialitu", lebo na kuracie vreteno čakal asi hodinu a pol.
8.9.2008
Posledný deň v Achtopole. Raňajky klasicky v stánku. Už sme boli "priateľu" a predávajúceho týpka sme naučili pár slovenských slov. Po raňajkách sme šli na pláž. Zjavne už skončila sezóna úplne, keďže už nebola platená žiadna časť pláže, pláž nebola "garded" a slnečníky pomaly mizli. S Pedrom a MJom sme sa konečne vybrali na skalnatý útes trčiaci z mora. Pedro a MJ šnorchel štýlom, ja pohodlne na nafukovačke ako záložné vozidlo. Večeru sme tentokrát už absolvovali v inej putyke. Viac menej sme tam boli sami, keďže ešte bolo vcelku skoro. Čašníčka si popri nosení nám na stôl stihla aj nalakovať nechty. Večer sme sa zbalili, dali osadníkov a šli spať.
9.9.2008
Skoro ráno pre náš dovolenkový denný režim, asi okolo pol osmej sme sa šli naraňajkovať a vyrazili do Sozopolu (Созопол). MJ nás vysadil a rozišli sme sa. Ja, Pedro a Veronika sme si našli bývanie za klasických 15lv/osoba/noc a šli sme trošku posnoriť mesto. Prešli sme sa do starého mesta popri pláži a po starých hradbách. Cestou naspäť sme sa zastavili na pivo. Potom sme šli na pláž. Počas môjho spánku šli Pedro a Veronika do mora. Pedro si zobral aj okuliare a pri prvom vhodení sa pod hladinu sa mu zošmykli a stratil z nich jednu gumičku. Dlho ju hľadal, našiel ju až keď som za ním prišiel. Večer sme sa znova šli prejsť do prístavu a obhliadli sme si možné výlety loďou. Potom sme hľadali nejakú reštiku, pričom sme zase obišli celé staré mesto. Nakoniec sme sa usadili priamo v centre. No pivo asi v cene bratislavského centra :) Tak sme si dali pizzu v cene asi ako v Bratislave a ďalej sa prechádzali uličkami. Potom sme ešte sadli na pivo tam kde na obed a vyrvali si mozog bulharskými "jazzovými" melódiami. Úchyláci. Pri ceste na ubikáciu sme narazili na inú reštiku a prezerali si vonku vyložené menu. Zrazu vybehol čašník a vysvetľoval nám, že už nemajú voľné. Tak sme mu vysvetlili, že si len pozeráme menu, že už sme jedli. Večer sme ešte posedeli na terase. Pri rozoberaní zážitkov z Achtopolu a spomínaní na týpka z bufetu som len tak prehodil "dobrý deň priateľu". Akurát šiel okolo tu bývajúci týpek a zjavne to zobral, že sa mu zdravím, tak odzdravil.
10.9.2008
Dnešný plán bol jasný. Keď sme sa po hlučnom ráne (ruch z ulice) konečne pozbierali z postele okolo pol jedenástej, vybrali sme sa na menšiu pláž. Dnes boli vlny a červené zástavky, takže nastúpila klasika - zábava s vlnami. Plavčíci si šli vypískat pľúca. Z pláže sme šli už okolo tretej. Aj vzhľadom na to, že sa nám vybili baterky vo foťáku. Trošku sme ich dobili a šli sme na plavbu výletnou loďou. Kľudné vody v prístave sa zmenili na celkom slušné vlny na otvorenom mori. Ináč by sa to asi ani nepočítalo. Cestou okolo ostrova sme videli zaujímavý úkaz. Čierne vtáky sedeli na bielej časti skaly a naopak biele na tmavej časti. Mali to jasne podelené. Ale bolo dobre. Potom sme sa šli najesť. Konečne som si, nevediac, vybral rybu, ktorú mi naservírovali ako grilované podkovy. Volala sa palamud. Počas nášho hodovania si k vedľajšiemu stolu prisadla bežná slovač. Takmer som mal chuť začať rozprávať nejakým iným jazykom. Samozrejme, že si vypýtali české menu, čo je pochopiteľné. Čo je nepochopiteľné, že ani tie staršie ročníky vôbec nejavili snahu aspoň trošku oprášiť znalosti ruštiny. A ich výber z bohatej ponuky prekonal všetko. Grilované kura, hranolky bez "toho ich hnusného syra", špageti. Barbari. Ešte cestou na výletnú loď som sa zamýšľal, kam asi zmiznú všetky tie stovky grilujúcich sa kureniec ponúkaných všade. Už viem. Potom sme sa ešte šli poprechádzať po obchodoch a dokončili misiu magnetky - lodičky. Pri večernom posedení sme sa zamysleli, či aj tento večer pôjde týpek a pozdraví sa nám. Samozrejme, že áno :)
11.9.2008
Tak a je tu posledný deň pri mori. Raz to muselo prísť. Okolo jedenástej sme sa konečne vyhrabali a šli na pláž. Cestou sme si kúpili raňajky a dali sme zakusky na pláži. Počasie bolo horúce a bezveterné. K večeru sa však začalo zveternievať a aj vlny sa postupne zväčšovali. Škoda, že tunajšie pláže neposkytujú toľko priestoru pre šnorchel zábavu. Síce som sa potápal len na zotrvačnosť pľúc, ale veľa toho vidieť nebolo. Ale konečne som videl voľne pobehujúceho kraba po pieskovom dne. A bol farby piesku, takže sa dal dosť ťažko spozorovať. Počas dňa sme sa šli prejsť po pláži, že si pozrieme mini báger, ale nebol tam. Škoda. Tak sme šli ďalej po pláži až sme došli ku skalám, kde bola nuda pláž. Ježkove oči. To čo sme videli by som si v kľude odpustil. Čistá geriatria naživo. Na obnažené prsia babičiek sme si už ako tak zvykli, ale vidiet to celé nahé tlsté a naživo by predčilo očakávania aj akéhokoľvek ...fila. Večer sme mali naplánované minúť nošu levov. Zakúpil som si teplé námornícke tričko a slnečné okuliare. Keďže sme nevideli ďalšie východisko, ako sa zbaviť ďalších veľa levov, tak sme šli na večeru s vedomím, že dáme druhé kolo nákupov. Trošku nás nasralo, že reštika Baracuda už bola zabednená a mali tam privát party. Tak sme šli do bistra Argonaut a dali si lososa. Ale aspoň na čašníčku sa dalo pozerať. Sklamanie bolo, že o tej desiatej už nebolo kde nakupovať. Tak sme aspon zakúpili tradičné pivo na večer.
12.8.2008
Dnešok bol zasvätený presunu do Sofie. Nasadli sme na bus a vydali sa na dlhú cestu. Počas nej bola jedna polhodinová prestávka a letuška nám počas cesty rozdávala niečo malé pod zub a pitie. Do Sofie sme dorazili skôr ako MJovci, tak sme sa šli ubytovať. Náš obľúbený hostel bol obsadený, ale jeho zamestnankyňa nás odviedla k jednej babičke, ktorá poskytovala ubytovnie u seba doma. Po príchode MJovcov došlo k malému nedorozumeniu. Ja som babičke povedal, že ešte prídu ďalší dvaja sa ubytovať, len že neviem, či aj ostanú. A tak si za ten čas našla iných ľudí. Ale nakoniec ich ubytovala v dcérinej izbe. Najesť sme sa chceli ísť klasicky do Divaky, ale zase bolo plno a tak sme poctili návštevou spomaleného Ivana.
streda 27. júna 2007
Bulharské hory 2007
Termín: 16.6.2007 - 25.6.2007
Doprava: Letecky Viedeň - Sofia, v Bulharsku Ford Tourneo
Účastníci zájazdu: MiKeL, MJ, Smok, Eva, Robo, Pedro
Fotky: MJ
Počas tohoto výletu sa prvý krát robil denník už počas a tu je jeho obsah. Ďalšie zápisky spísal Robo po návrate.
16.6.2007
Prílet do Sofie (София) bol v pohode. Po chvíľke hľadania sme našli naše VEĽKÉ auto. A vyrazili sme. Drobný nákup v Bille plus nejaké pomylené smery a vyrazili sme von zo Sofie. Ale omyl. Zvolená cesta nebol najlepší nápad. Zatvrdli sme v strašnej zápche. Nehovoriac o miestnych cestných pirátoch a všeobecne o šoféroch v Bulharsku. Proste 2cm je ešte veľmi veľa priestoru na manévrovanie. Cesta zo Sofie sa zlepšila a dokonca nás prekvapila po pár kilometroch novučičká diaľnica. Po čase ale skončila a aj tak sme museli odbočiť z hlavnej trasy na Grécko pretože sme chceli vidieť Rilu (Рила) a preslávený Rilský monastír. Po dorazení tam sme boli prekvapení. Minimálne ja som čakal čosi iné, ale vyzeralo to super. Bohužiaľ náš pobyt prekazila búrka a tak sme sa v prudkom daždi odobrali naspäť. Cestou sme sa zastavili v mechane a príjemne si naplnili žalúdky predjedlom (rozumej šalát a polievočku, plus nejake to pivo/víno). Náš smer bol Blagoevgrad (Благоевград). Mali sme vytipovaný hotel Orient. Po dorazení do mesta sa ale ukázalo, že náš vytipovaný hotel a najmä prespanie v danom meste je ťažká utópia. Že vraj je to diskotékové mesto a všetko bolo plné. Tak smer Bansko (Банско). Po zídení z hlavnej cesty sa cesta na Bansko ukázala ako dosiaľ najhoršia. To sme ešte netušili čo nás čaká ďalej. Cestou do Banska sme prešli Razlogom (Разлог) hľadajúc nejaké ubytovanie. Nakoniec sme dorazili do Banska a začali hľadať nocľah. Hneď na zčiatku nás vítal hotel s najlepšou cenou v meste 19lv za noc. Išli sme sa pozrieť ešte o kúsok ďalej, ale tam rekonštruovali. Všeobecne v Bansku sa stavia ako o život. Ešte som nevidel toľko novostavieb pokope. O pár rokov to tam bude čisto hotelové mesto. V zime prekvitajúce, možno v lete ale na jar a jeseň asi prázdne. Potom sme zavítali do hotela Banderitsa. Po nejakom handrkovaní sa o cenu sme usúdili, že sa vrátime do toho za 19lv (bez raňajok, s nimi to bolo čosi viac, asi 22lv), ale vybehol za nami týpek a zjednali sme to nakoniec na fajnových 20lv. V hoteli ponúkali aj kúpele a podobné veci, ale tie sme bohužiaľ nevyužili. Po ubytovaní sme sa boli tučne najesť v jednej z miestnych mechán. Potom ešte polovica zájazdu posedela v hotelovom nonstop bare a dala si 2x bloody mary a jeden long island. Ja ešte s bratom sme si potom predĺžili večer pijúc 2l Kamenitzu plus cígy a hrajúc Magic the Gathering asi do druhej ráno. Spíme asi vo výške okolo 900 mnm. Cena za ubytovanie v hoteli*** s kúpeľmi bola 20lv po divokom handlovaní, s raňajkami.
17.6.2007
Vstávanie plus mierne rozpačité raňajky, vyplatenie hotela a vyrážame do hôr. Šofér Smok si pekne užil vysokohorské stúpania a trošku sa potrápil s naším chudáčikom dieselom. Úspešne sme dorazili na chatu horskej služby vo výške asi 1900 mnm. Cestou sme si to strihli cez zjazdovku, ktorá vyzerala tučne. Celkovo to lyžiarske stredisko Bansko vyzerá tučne a raz by som ho rád opáčil. Maturovanie s parkovaním kvôli veľa turistom a málo miesta, prezutie do turistických topánok a šup na túru. Mierne zmetky vo výbere a hľadaní správnej značky a už sa išlo. Síce sme sa netrafili na značku, ktorou sme chceli ísť (čo sa neskôr stalo niekomu osudné). Po pár minútach sme dorazili k "brodu" cez potok a našli sme svoju značku. Robo však daný brod chcel obísť a stalo sa mu to osudné. Pri výbere inej cesty cez potok a doskakovaniu na breh dostal šmyk a ocitol sa vo vode. Jeho túra sa skončila. Zvyšok skupiny sa ale roztrhal. Ja, Pedro a MJ sme rázne vyrazili vstříc novým vizuálnym zážitkom. Smok a Eva sa chvíľku zdržali a potom sa už len viac menej motali po okolí. Cieľom našej túry boli plesá. Cesta k nim bola síce nie dlhá, ale som si zanadával. Pamätajúc si niečo z mapy som si myslel, že už už by to malo byť, ale vždy nie. Celkovo to udolie malo terasovitý charakter. Prešlo sa kúsok po rovine a potom prudké stúpanie. Nakoniec sme dorazili na plochu odkiaľ bolo vidieť jedno pleso hlboko pod nami. Náš cieľ ale bolo iné pleso, popri ktorom išiel turistický chodník. Nakoniec sme k nemu dorazili a oplatilo sa to. Bolo úžasné. Pofotili sme, dali cígu na kameňoch trčiacich z plesa a nakoniec sa pobrali dole. Zraz pri aute, načatie prvého vína a vyrazili sme naspäť do Banska, kde sme sa šli najesť. V inej mechane nás prekvapili neskutočne mastné jedlá. Olejom fakt nešetrili. A potom smer Gotse Delchev (Гоце Делчев). Samozrejme, kvalita ciest začala rapídne klesať. Jedna oprava mosta sa rovnala obchádzke cez pridruženú dedinu, do ktorej viedla len prašná cesta. Žiadny asfalt, aspoň nejaký úbohý. Nakoniec sme úspešne dorazili do cieľového mesta. Hľadanie ubytovania = šok. Po predošlom parádnom hoteli zasmradená ubytovňa. Nemám nič proti takýmto ubytovaniam, ale tam aj na moj necítiaci nos bol až príliš veľký smrad. A čo ma nasralo najviac bol hurhaj asi od šiestej ráno. Ale aspoň sme si zase dali fajnovú večeru v reštike. A navyše niekoľko položiek v účte bolo nižších ako v menu asi o 0,50lv. Dnes sme spali vo výške okolo 400 mnm a priemer nám prudko klesol na 650 mnm. Cena za ubytovanie v strašnej ubytovni bola po podivných výpočtoch asi 8,50lv bez raňajok.
18.6.2007
Prebudenie, chaos na ulici, preparkovanie auta kvôli stánkom, návšteva banky, zakúpenie jedla na raňajky (nejaký tvarohovo chutiaci syr v asi lístkovom ceste) a potom úžasný výjazd zo zablokovaného parkoviska a mierne blúdenie mestom než sme našli správny smer Melnik (Мелник). Cesta bola chvíľkami rozbitá, ale celkovo dobrá a miestami rekonštruovaná (vyzerá to, že bulhari tučne ťahajú peniaze z únie na rekonštrukciu všetkých rozbitých ciest, čo znamená rekonštrukciu 100% ciest). Nejaké zastávky cestou, fotenie, trúbenie na cyklistov a následné pokecanie s nimi. Mierna skratka na Melnik po neskutočne rozbitej ceste, MJova ponuka mne šoférovať po nej, ktorú som si dovolil odmietnuť. Nakoniec sme dorazili do Melniku, kde bolo neskutočne veľa policajtov. Ale bol tam akurát nejaký politik na exkurzii. Po zaparkovani nás odchytila teta ponúkajúca ubytovanie, ktorú sme rázne odmietli, keďže sme tam neplánovali prespať. Malá prechádzka a zasadnutie na obed. Obsluhovala nás cica s celkom pekným telom, ale tvár nebola bohvie čo. Po jedle sme sa vybrali obzrieť nejaký miestny kláštor. Potom sa 5/6 skupiny vybralo k miestnej asi už roky zavretej škole kde si pozrela vystúpenie nádejnej asi päť ročnej gymnastky a MJ vybehol niekam na vizuálne skusy. Potom sme sa vybrali k Roženskému monastíru (Роженски манастир). V neskutočnej páľave sme po preštudovaní si kadejakých zákazov vošli do monastíru. Nádherne miesto plné kľudu a ticha. Časť družiny zapálila sviečky. Po nádvorí sa ponevieralo a následne utekalo množstvo jašteríc rôznych farieb. Po opustení monastíru sme sa vrátili do Gotse Delchev, kde si MJ zakúpil destilovanú vodu (na riešenie problému so zašpineným foťákom) a následne išli smer Dospat (Доспат). Po dorazení do Dospatu sme chvíľu hľadali ubytovanie. Vyvrcholilo to "bojom" dvoch ubytovaní oproti sebe, ktoré sme riešili nezávisle paralelne. Po oznamení v jednom, že prespíme v druhom sa mladá cica takmer rozplakala, ak aj nie. Ubytovali sme sa a vyrazili do reštiky s neskutočným výhľadom na jazero plus západ slnka, ktorý to umocnil. Samozrejme, že sme si dopriali samé neskutočné jedlá. Navyše za nižšie ceny ako doteraz. A nakoniec zase spať :) Tento krát už sme zase na fajnových 10000 mnm a vylepšujeme si priemer na približne 760 mnm. Cena za ubytovanie bola 12lv s raňajkami na priváte.
19.6.2007
Vstali sme v Dospati, dali si na raňajky v záhrade nejaký ten koláč a kyslé mlieko, zakúpili cígy a odfotili jazero a vyrazili vstříc velkým dobrodružstvím (a že fakt). Vyrazili sme na Trigrad (Триград). Cestou sme si pozreli nejaké rímske zrúcaniny a po strašne zlej ceste (už sme si zvykli) sme dorazili do Trigradu. Cestou sa nám vyskytol úžasný pohľad na roklinu a potok dole, útesy, nádhera. Pozreli sme si jaskyňu "Devil's Throat". Kratučká prechádzka jaskyňou, kde ústil strašný vodopád neskutočne hučiaci. Predtým nás na to upozornila celkom fajn cica. Po východe z jaskyne sa nám nejaký dôchodci snažili predať med, kúpili sme len jahody :) Potom sme vyrazili smer Batak (Батак). No a to bola dlhodobá záležitosť. MJ si zmyslel, že dáme nejaké malé cestičky. Bohužiaľ neexistovali. Po trmácaní sa po strašných cestách, ale aspoň s peknými výhľadmi, sme sa dokodrcali do dediny Selcha (Селча), kde nas bud ojebali miestni alebo sme slepí, proste sme nenašli cestu ďalej. Tak sme sa vrátili k prebiehajúcej stavbe novej priehrady a pokračovali iným smerom. Tak sme popri nádherných výhľadoch dorazili nejako do Bataku. Jediný hotel nám nevyhovoval cenou, tak sme sa vydali k jazeru. Po dlhej ceste okolo neho sme nakoniec našli ubytovanie a strašne sa najedli. A v pití pokračujeme ďalej :) done ... Pekne sme sa rozbili a na spánok nám zahrala príjemná búrková kapela. Znova spíme vo výške pekných 1000 mnm a priemer sa upravuje na 825 mnm. Cena za ubytovanie v takom rodinnom hoteliku bola asi 16.80lv bez raňajok.
20.6.2007
Vstávanie, raňajky a vyrážame. Zobrali sme na kúsok autom nejakého turistu. Doraziili sme do kúpeľného mesta Velingrad (Велинград). Zamena peňazí v banke, drobný nákup a pokus nájsť niečo na kúpanie. Neúspešne. Tak sme vyrazili zase do hôr. Dorazili sme k jazeru asi vo výške 1900 mnm a rozhodli sa nájsť si ubytovanie. Našli sme jediný otvorený hotel, ktorý slúži ako miesto tréningov pre športovcov. Bolo tam ubytovaných plno prevažne bulharských športovcov mohutných postáv. Dali sme si neskorý obed, kde nás obsluhovala naspeedovaná teta, ktorá nemala s ničím problém. Potom sme si dali malú prechádzku po okolí, pekné lúky, malé jazierko. Po návrate na chatu sme si dali pivo v bare, kde predával barman, ktorý vyzeral byť dosť mimo. Vrátili sme sa do jedálne, dali si večeru zase obsluhovaný naspeedovanou tetou. Dostali sme polievku zadarmo a ukoristili si k nej nejaký chleba od športovcov. Po večeri sa k nám prihovorili dve ženy. Jedna atlétka behajúca maratón a asi jej mama. Poznali Banskú Bystricu, kde bola na nejakej atletickej súťaži. Potom sme sa ešte vrátili do baru na pivo a šli spať. Tak dnes sa nám podaril úlovok a spali sme v uctyhodných 1900+ mnm, čím sme si pekne vylepšili priemer na asi 1040 mnm. Cena za ubytovanie bola asi 16,50lv bez raňajok.
21.6.2007
Najdlhší deň v roku. Mierne sme zaspali, keďže sme chceli vstávať o pol siedmej a podarilo sa nám až o hodinu neskôr. Zbalili sme si veci, šli na raňajky s naspeedovanou a vyrazili na túru do hôr. Prechádzali sme dosť premoknutými lúkami, keďže ešte sa nerozrtopil všetok sneh. Cestou sme videli mnoho koní voľne sa potulujúcich po kopcoch. Po mierne namáhavom výtupe sme po niečo vyše dvoch hodinách dorazili na vrchol kopca Belmeken (Белмекен) do výšky okolo 2634 mnm. Paráda. Výhľad na okolie, super počasie, vylihovanie, fotenie :) O chvíľku sa vydáme na pochod naspäť... Malou miestnou kuriozitou sú tu muchy, ktoré si vyberú človeka a obletujú ho celou cestou. Súťaž v zbieraní múch vyhral MJ, ktorý si na vrchol dotiahol snáď aj 100 exemplárov v tesnom závese. Jeho červená čiapka nimi bola takmer dokonale pokrytá. Po ceste sme sa zastavili pri pasúcich sa koňoch a jedného sa mi podarilo pohladiť. Cesta naspäť do Velingradu, kde sme sa pokúšali nájsť nejaké kúpalisko. Nakoniec sa podarilo, počvachtali sme sa vo vode (24°C a 36°C, aspoň podľa tabuliek). Ale samozrejme, že sme sa predtým najedli. Potom nás čakalo namáhvé hľadanie ubytovania, čo sa tiež napokon podarilo a vyšli sme si na večeru, ktorá ma mierne sklamala už len tým, že mi zabudli doniesť jednu jej hlavnú časť. Po večeri všetci odpadli a tak sme sa vybrali na ubykáciu a spať. Spali sme vo výške 775 mnm a priemer sa ustálil na asi 1000 mnm. Cena za ubytovanie bola 10lv bez raňajok.
22.6.2007
Ráno sme si trošku pospali, ale nikam sme sa neponáhľali. Kým sa všetci poriadili sme si ešte chvíľku posedeli vonku a poklebetili s tetou majiteľovou. Ešte nejaké drobné motanie sa po meste a vyrazili sme do Belice (Белица), kde sme mali naplánované si pozrieť medvede. Konkrétne sa tam nachádza Dancing Bears Park. Myslel som si, že to bude nejaký zábavný park s tancujúcimi medveďmi, ale bola to rezervácia, kde dožívajú medvede, ktoré ľudia donútili tancovať. Po obhliadke sme si ešte trošku pokecali s peknou cicou, ktorá vedela celkom dobre po anglicky. Odtiaľ sme sa šli najesť a po vystupení z auta nás čakal tepelný šok. Vonku bolo neskutočne horúco. Po jedle sme vyrazili do Borovca (Боровец), kde sme naplánovali prespať. Nečakane sme sa rozhodli hneď pre prvé ubytovanie, ktoré sme našli. Celkom príjemné chatky. Ešte pred ubytovaním sme si spravili okruh mestom, ktore je viac menej len noša hotelov, obchodov a reštík. Po ubytovaní sme sa vybrali naspäť do mesta sa najesť a naspäť spať. Spali sme vo výške asi 1250 mnm čím sa náš priemer mierne zvýšil asi na 1030 mnm a zajtra ešte trošku stúpne, keďže sme tu na dve noci.
23.06.2007
Ráno sme sa nejako zobudili a v čase prišli na stanovište lanovky minúc pritom raňajky v miestnom minimarkete. Dlhé čakanie na lanovku sa odzrkadlilo na časti tímu, ktorí si šiel zapáliť. Tesne po návrate z cígy sa otvorila pokladňa a úspešne sme sa dostali na kabínkovú lanovku do výšky asi 2300 mnm. Odtiaľ sme kvázi po rovine šlapali asi 45 minút k najbližšej chate a plesu a potom nás čakal strašný stupák k ďalším plesám, ktoré sme minuli a ďalší stupák k ďalšej chate a plesu a odtiaľ poriadny stupák na vrchol. Ale oplatilo sa. Dobyli sme strechu Bulharska. 2925 mnm stojí za to. Navyše keď mali na vrchole pivo. Malá obhliadka okolo, fotenie a zostup. Pri ňom sme si užili zostup malým skalnatým hrebeňom a vylihovanie s cígou pri plese a návrat na lanovku. Potom sme sa šli osprchovať a do miestnej reštiky, kde sme sa tučne najedli a dali účet za rekordných 150lv. Potom sme sa vrátili na ubykačnú chatku, dali pivá a karty. Tím A sa vybral chlastať ďalej do reštiky, kde obdivoval tance dievčin bujarých tvarov, zatiaľ čo zdechlý a zadaný tím B šiel spať. Spíme zase v tej istej mnm a stále sa udržiavame nad 1000 mnm v priemere. A je tu super, aspoň čo sa teploty týka. Podľa predpopvede je v menších výškach strašný hic, čo by bola strašná kríza pre náš bádateľský tím.
24.6.2007
Pomaly sme povstávali po príjemne prechlastanej noci a obdive tancujúcich bulhariek, poriešili si hygienu a vyrazili do Sofie. Cestou sme sa zastavili na obed pri jazere Iskar (Искър), ktore slúži sofijčanom ako rekreačná oblasť. Dorazili sme do Sofie, poblúdili trošku, nakúpili víno, hľadali známy hostel pri bare Bukowski. Samozrejme sme ho nenašli. Potom sme odovzdali auto a hľadali ubytovanie. Podarilo sa nám nájsť náš známy hostel a ubytovali sme sa v tej istej izbe ako pred rokom. Potom sme vyrazili na večeru do známej a na Sofiu lacnej reštiky Divaka. Strašne sme sa najedli skvelým jedlom, popili piva, rakie. Tím A šiel spať a tím B sa vybral do mesta po ďalšie zážitky. Po dlhom hľadaní a nejakých úrazoch (náraz môjho stehna na nepravdepodobne stojaci stĺpik) sme nakoniec dorazili do nejakého restorantu a dali pivo Stella Artois.
Doprava: Letecky Viedeň - Sofia, v Bulharsku Ford Tourneo
Účastníci zájazdu: MiKeL, MJ, Smok, Eva, Robo, Pedro
Fotky: MJ
Počas tohoto výletu sa prvý krát robil denník už počas a tu je jeho obsah. Ďalšie zápisky spísal Robo po návrate.
16.6.2007
Prílet do Sofie (София) bol v pohode. Po chvíľke hľadania sme našli naše VEĽKÉ auto. A vyrazili sme. Drobný nákup v Bille plus nejaké pomylené smery a vyrazili sme von zo Sofie. Ale omyl. Zvolená cesta nebol najlepší nápad. Zatvrdli sme v strašnej zápche. Nehovoriac o miestnych cestných pirátoch a všeobecne o šoféroch v Bulharsku. Proste 2cm je ešte veľmi veľa priestoru na manévrovanie. Cesta zo Sofie sa zlepšila a dokonca nás prekvapila po pár kilometroch novučičká diaľnica. Po čase ale skončila a aj tak sme museli odbočiť z hlavnej trasy na Grécko pretože sme chceli vidieť Rilu (Рила) a preslávený Rilský monastír. Po dorazení tam sme boli prekvapení. Minimálne ja som čakal čosi iné, ale vyzeralo to super. Bohužiaľ náš pobyt prekazila búrka a tak sme sa v prudkom daždi odobrali naspäť. Cestou sme sa zastavili v mechane a príjemne si naplnili žalúdky predjedlom (rozumej šalát a polievočku, plus nejake to pivo/víno). Náš smer bol Blagoevgrad (Благоевград). Mali sme vytipovaný hotel Orient. Po dorazení do mesta sa ale ukázalo, že náš vytipovaný hotel a najmä prespanie v danom meste je ťažká utópia. Že vraj je to diskotékové mesto a všetko bolo plné. Tak smer Bansko (Банско). Po zídení z hlavnej cesty sa cesta na Bansko ukázala ako dosiaľ najhoršia. To sme ešte netušili čo nás čaká ďalej. Cestou do Banska sme prešli Razlogom (Разлог) hľadajúc nejaké ubytovanie. Nakoniec sme dorazili do Banska a začali hľadať nocľah. Hneď na zčiatku nás vítal hotel s najlepšou cenou v meste 19lv za noc. Išli sme sa pozrieť ešte o kúsok ďalej, ale tam rekonštruovali. Všeobecne v Bansku sa stavia ako o život. Ešte som nevidel toľko novostavieb pokope. O pár rokov to tam bude čisto hotelové mesto. V zime prekvitajúce, možno v lete ale na jar a jeseň asi prázdne. Potom sme zavítali do hotela Banderitsa. Po nejakom handrkovaní sa o cenu sme usúdili, že sa vrátime do toho za 19lv (bez raňajok, s nimi to bolo čosi viac, asi 22lv), ale vybehol za nami týpek a zjednali sme to nakoniec na fajnových 20lv. V hoteli ponúkali aj kúpele a podobné veci, ale tie sme bohužiaľ nevyužili. Po ubytovaní sme sa boli tučne najesť v jednej z miestnych mechán. Potom ešte polovica zájazdu posedela v hotelovom nonstop bare a dala si 2x bloody mary a jeden long island. Ja ešte s bratom sme si potom predĺžili večer pijúc 2l Kamenitzu plus cígy a hrajúc Magic the Gathering asi do druhej ráno. Spíme asi vo výške okolo 900 mnm. Cena za ubytovanie v hoteli*** s kúpeľmi bola 20lv po divokom handlovaní, s raňajkami.
17.6.2007
Vstávanie plus mierne rozpačité raňajky, vyplatenie hotela a vyrážame do hôr. Šofér Smok si pekne užil vysokohorské stúpania a trošku sa potrápil s naším chudáčikom dieselom. Úspešne sme dorazili na chatu horskej služby vo výške asi 1900 mnm. Cestou sme si to strihli cez zjazdovku, ktorá vyzerala tučne. Celkovo to lyžiarske stredisko Bansko vyzerá tučne a raz by som ho rád opáčil. Maturovanie s parkovaním kvôli veľa turistom a málo miesta, prezutie do turistických topánok a šup na túru. Mierne zmetky vo výbere a hľadaní správnej značky a už sa išlo. Síce sme sa netrafili na značku, ktorou sme chceli ísť (čo sa neskôr stalo niekomu osudné). Po pár minútach sme dorazili k "brodu" cez potok a našli sme svoju značku. Robo však daný brod chcel obísť a stalo sa mu to osudné. Pri výbere inej cesty cez potok a doskakovaniu na breh dostal šmyk a ocitol sa vo vode. Jeho túra sa skončila. Zvyšok skupiny sa ale roztrhal. Ja, Pedro a MJ sme rázne vyrazili vstříc novým vizuálnym zážitkom. Smok a Eva sa chvíľku zdržali a potom sa už len viac menej motali po okolí. Cieľom našej túry boli plesá. Cesta k nim bola síce nie dlhá, ale som si zanadával. Pamätajúc si niečo z mapy som si myslel, že už už by to malo byť, ale vždy nie. Celkovo to udolie malo terasovitý charakter. Prešlo sa kúsok po rovine a potom prudké stúpanie. Nakoniec sme dorazili na plochu odkiaľ bolo vidieť jedno pleso hlboko pod nami. Náš cieľ ale bolo iné pleso, popri ktorom išiel turistický chodník. Nakoniec sme k nemu dorazili a oplatilo sa to. Bolo úžasné. Pofotili sme, dali cígu na kameňoch trčiacich z plesa a nakoniec sa pobrali dole. Zraz pri aute, načatie prvého vína a vyrazili sme naspäť do Banska, kde sme sa šli najesť. V inej mechane nás prekvapili neskutočne mastné jedlá. Olejom fakt nešetrili. A potom smer Gotse Delchev (Гоце Делчев). Samozrejme, kvalita ciest začala rapídne klesať. Jedna oprava mosta sa rovnala obchádzke cez pridruženú dedinu, do ktorej viedla len prašná cesta. Žiadny asfalt, aspoň nejaký úbohý. Nakoniec sme úspešne dorazili do cieľového mesta. Hľadanie ubytovania = šok. Po predošlom parádnom hoteli zasmradená ubytovňa. Nemám nič proti takýmto ubytovaniam, ale tam aj na moj necítiaci nos bol až príliš veľký smrad. A čo ma nasralo najviac bol hurhaj asi od šiestej ráno. Ale aspoň sme si zase dali fajnovú večeru v reštike. A navyše niekoľko položiek v účte bolo nižších ako v menu asi o 0,50lv. Dnes sme spali vo výške okolo 400 mnm a priemer nám prudko klesol na 650 mnm. Cena za ubytovanie v strašnej ubytovni bola po podivných výpočtoch asi 8,50lv bez raňajok.
18.6.2007
Prebudenie, chaos na ulici, preparkovanie auta kvôli stánkom, návšteva banky, zakúpenie jedla na raňajky (nejaký tvarohovo chutiaci syr v asi lístkovom ceste) a potom úžasný výjazd zo zablokovaného parkoviska a mierne blúdenie mestom než sme našli správny smer Melnik (Мелник). Cesta bola chvíľkami rozbitá, ale celkovo dobrá a miestami rekonštruovaná (vyzerá to, že bulhari tučne ťahajú peniaze z únie na rekonštrukciu všetkých rozbitých ciest, čo znamená rekonštrukciu 100% ciest). Nejaké zastávky cestou, fotenie, trúbenie na cyklistov a následné pokecanie s nimi. Mierna skratka na Melnik po neskutočne rozbitej ceste, MJova ponuka mne šoférovať po nej, ktorú som si dovolil odmietnuť. Nakoniec sme dorazili do Melniku, kde bolo neskutočne veľa policajtov. Ale bol tam akurát nejaký politik na exkurzii. Po zaparkovani nás odchytila teta ponúkajúca ubytovanie, ktorú sme rázne odmietli, keďže sme tam neplánovali prespať. Malá prechádzka a zasadnutie na obed. Obsluhovala nás cica s celkom pekným telom, ale tvár nebola bohvie čo. Po jedle sme sa vybrali obzrieť nejaký miestny kláštor. Potom sa 5/6 skupiny vybralo k miestnej asi už roky zavretej škole kde si pozrela vystúpenie nádejnej asi päť ročnej gymnastky a MJ vybehol niekam na vizuálne skusy. Potom sme sa vybrali k Roženskému monastíru (Роженски манастир). V neskutočnej páľave sme po preštudovaní si kadejakých zákazov vošli do monastíru. Nádherne miesto plné kľudu a ticha. Časť družiny zapálila sviečky. Po nádvorí sa ponevieralo a následne utekalo množstvo jašteríc rôznych farieb. Po opustení monastíru sme sa vrátili do Gotse Delchev, kde si MJ zakúpil destilovanú vodu (na riešenie problému so zašpineným foťákom) a následne išli smer Dospat (Доспат). Po dorazení do Dospatu sme chvíľu hľadali ubytovanie. Vyvrcholilo to "bojom" dvoch ubytovaní oproti sebe, ktoré sme riešili nezávisle paralelne. Po oznamení v jednom, že prespíme v druhom sa mladá cica takmer rozplakala, ak aj nie. Ubytovali sme sa a vyrazili do reštiky s neskutočným výhľadom na jazero plus západ slnka, ktorý to umocnil. Samozrejme, že sme si dopriali samé neskutočné jedlá. Navyše za nižšie ceny ako doteraz. A nakoniec zase spať :) Tento krát už sme zase na fajnových 10000 mnm a vylepšujeme si priemer na približne 760 mnm. Cena za ubytovanie bola 12lv s raňajkami na priváte.
19.6.2007
Vstali sme v Dospati, dali si na raňajky v záhrade nejaký ten koláč a kyslé mlieko, zakúpili cígy a odfotili jazero a vyrazili vstříc velkým dobrodružstvím (a že fakt). Vyrazili sme na Trigrad (Триград). Cestou sme si pozreli nejaké rímske zrúcaniny a po strašne zlej ceste (už sme si zvykli) sme dorazili do Trigradu. Cestou sa nám vyskytol úžasný pohľad na roklinu a potok dole, útesy, nádhera. Pozreli sme si jaskyňu "Devil's Throat". Kratučká prechádzka jaskyňou, kde ústil strašný vodopád neskutočne hučiaci. Predtým nás na to upozornila celkom fajn cica. Po východe z jaskyne sa nám nejaký dôchodci snažili predať med, kúpili sme len jahody :) Potom sme vyrazili smer Batak (Батак). No a to bola dlhodobá záležitosť. MJ si zmyslel, že dáme nejaké malé cestičky. Bohužiaľ neexistovali. Po trmácaní sa po strašných cestách, ale aspoň s peknými výhľadmi, sme sa dokodrcali do dediny Selcha (Селча), kde nas bud ojebali miestni alebo sme slepí, proste sme nenašli cestu ďalej. Tak sme sa vrátili k prebiehajúcej stavbe novej priehrady a pokračovali iným smerom. Tak sme popri nádherných výhľadoch dorazili nejako do Bataku. Jediný hotel nám nevyhovoval cenou, tak sme sa vydali k jazeru. Po dlhej ceste okolo neho sme nakoniec našli ubytovanie a strašne sa najedli. A v pití pokračujeme ďalej :) done ... Pekne sme sa rozbili a na spánok nám zahrala príjemná búrková kapela. Znova spíme vo výške pekných 1000 mnm a priemer sa upravuje na 825 mnm. Cena za ubytovanie v takom rodinnom hoteliku bola asi 16.80lv bez raňajok.
20.6.2007
Vstávanie, raňajky a vyrážame. Zobrali sme na kúsok autom nejakého turistu. Doraziili sme do kúpeľného mesta Velingrad (Велинград). Zamena peňazí v banke, drobný nákup a pokus nájsť niečo na kúpanie. Neúspešne. Tak sme vyrazili zase do hôr. Dorazili sme k jazeru asi vo výške 1900 mnm a rozhodli sa nájsť si ubytovanie. Našli sme jediný otvorený hotel, ktorý slúži ako miesto tréningov pre športovcov. Bolo tam ubytovaných plno prevažne bulharských športovcov mohutných postáv. Dali sme si neskorý obed, kde nás obsluhovala naspeedovaná teta, ktorá nemala s ničím problém. Potom sme si dali malú prechádzku po okolí, pekné lúky, malé jazierko. Po návrate na chatu sme si dali pivo v bare, kde predával barman, ktorý vyzeral byť dosť mimo. Vrátili sme sa do jedálne, dali si večeru zase obsluhovaný naspeedovanou tetou. Dostali sme polievku zadarmo a ukoristili si k nej nejaký chleba od športovcov. Po večeri sa k nám prihovorili dve ženy. Jedna atlétka behajúca maratón a asi jej mama. Poznali Banskú Bystricu, kde bola na nejakej atletickej súťaži. Potom sme sa ešte vrátili do baru na pivo a šli spať. Tak dnes sa nám podaril úlovok a spali sme v uctyhodných 1900+ mnm, čím sme si pekne vylepšili priemer na asi 1040 mnm. Cena za ubytovanie bola asi 16,50lv bez raňajok.
21.6.2007
Najdlhší deň v roku. Mierne sme zaspali, keďže sme chceli vstávať o pol siedmej a podarilo sa nám až o hodinu neskôr. Zbalili sme si veci, šli na raňajky s naspeedovanou a vyrazili na túru do hôr. Prechádzali sme dosť premoknutými lúkami, keďže ešte sa nerozrtopil všetok sneh. Cestou sme videli mnoho koní voľne sa potulujúcich po kopcoch. Po mierne namáhavom výtupe sme po niečo vyše dvoch hodinách dorazili na vrchol kopca Belmeken (Белмекен) do výšky okolo 2634 mnm. Paráda. Výhľad na okolie, super počasie, vylihovanie, fotenie :) O chvíľku sa vydáme na pochod naspäť... Malou miestnou kuriozitou sú tu muchy, ktoré si vyberú človeka a obletujú ho celou cestou. Súťaž v zbieraní múch vyhral MJ, ktorý si na vrchol dotiahol snáď aj 100 exemplárov v tesnom závese. Jeho červená čiapka nimi bola takmer dokonale pokrytá. Po ceste sme sa zastavili pri pasúcich sa koňoch a jedného sa mi podarilo pohladiť. Cesta naspäť do Velingradu, kde sme sa pokúšali nájsť nejaké kúpalisko. Nakoniec sa podarilo, počvachtali sme sa vo vode (24°C a 36°C, aspoň podľa tabuliek). Ale samozrejme, že sme sa predtým najedli. Potom nás čakalo namáhvé hľadanie ubytovania, čo sa tiež napokon podarilo a vyšli sme si na večeru, ktorá ma mierne sklamala už len tým, že mi zabudli doniesť jednu jej hlavnú časť. Po večeri všetci odpadli a tak sme sa vybrali na ubykáciu a spať. Spali sme vo výške 775 mnm a priemer sa ustálil na asi 1000 mnm. Cena za ubytovanie bola 10lv bez raňajok.
22.6.2007
Ráno sme si trošku pospali, ale nikam sme sa neponáhľali. Kým sa všetci poriadili sme si ešte chvíľku posedeli vonku a poklebetili s tetou majiteľovou. Ešte nejaké drobné motanie sa po meste a vyrazili sme do Belice (Белица), kde sme mali naplánované si pozrieť medvede. Konkrétne sa tam nachádza Dancing Bears Park. Myslel som si, že to bude nejaký zábavný park s tancujúcimi medveďmi, ale bola to rezervácia, kde dožívajú medvede, ktoré ľudia donútili tancovať. Po obhliadke sme si ešte trošku pokecali s peknou cicou, ktorá vedela celkom dobre po anglicky. Odtiaľ sme sa šli najesť a po vystupení z auta nás čakal tepelný šok. Vonku bolo neskutočne horúco. Po jedle sme vyrazili do Borovca (Боровец), kde sme naplánovali prespať. Nečakane sme sa rozhodli hneď pre prvé ubytovanie, ktoré sme našli. Celkom príjemné chatky. Ešte pred ubytovaním sme si spravili okruh mestom, ktore je viac menej len noša hotelov, obchodov a reštík. Po ubytovaní sme sa vybrali naspäť do mesta sa najesť a naspäť spať. Spali sme vo výške asi 1250 mnm čím sa náš priemer mierne zvýšil asi na 1030 mnm a zajtra ešte trošku stúpne, keďže sme tu na dve noci.
23.06.2007
Ráno sme sa nejako zobudili a v čase prišli na stanovište lanovky minúc pritom raňajky v miestnom minimarkete. Dlhé čakanie na lanovku sa odzrkadlilo na časti tímu, ktorí si šiel zapáliť. Tesne po návrate z cígy sa otvorila pokladňa a úspešne sme sa dostali na kabínkovú lanovku do výšky asi 2300 mnm. Odtiaľ sme kvázi po rovine šlapali asi 45 minút k najbližšej chate a plesu a potom nás čakal strašný stupák k ďalším plesám, ktoré sme minuli a ďalší stupák k ďalšej chate a plesu a odtiaľ poriadny stupák na vrchol. Ale oplatilo sa. Dobyli sme strechu Bulharska. 2925 mnm stojí za to. Navyše keď mali na vrchole pivo. Malá obhliadka okolo, fotenie a zostup. Pri ňom sme si užili zostup malým skalnatým hrebeňom a vylihovanie s cígou pri plese a návrat na lanovku. Potom sme sa šli osprchovať a do miestnej reštiky, kde sme sa tučne najedli a dali účet za rekordných 150lv. Potom sme sa vrátili na ubykačnú chatku, dali pivá a karty. Tím A sa vybral chlastať ďalej do reštiky, kde obdivoval tance dievčin bujarých tvarov, zatiaľ čo zdechlý a zadaný tím B šiel spať. Spíme zase v tej istej mnm a stále sa udržiavame nad 1000 mnm v priemere. A je tu super, aspoň čo sa teploty týka. Podľa predpopvede je v menších výškach strašný hic, čo by bola strašná kríza pre náš bádateľský tím.
24.6.2007
Pomaly sme povstávali po príjemne prechlastanej noci a obdive tancujúcich bulhariek, poriešili si hygienu a vyrazili do Sofie. Cestou sme sa zastavili na obed pri jazere Iskar (Искър), ktore slúži sofijčanom ako rekreačná oblasť. Dorazili sme do Sofie, poblúdili trošku, nakúpili víno, hľadali známy hostel pri bare Bukowski. Samozrejme sme ho nenašli. Potom sme odovzdali auto a hľadali ubytovanie. Podarilo sa nám nájsť náš známy hostel a ubytovali sme sa v tej istej izbe ako pred rokom. Potom sme vyrazili na večeru do známej a na Sofiu lacnej reštiky Divaka. Strašne sme sa najedli skvelým jedlom, popili piva, rakie. Tím A šiel spať a tím B sa vybral do mesta po ďalšie zážitky. Po dlhom hľadaní a nejakých úrazoch (náraz môjho stehna na nepravdepodobne stojaci stĺpik) sme nakoniec dorazili do nejakého restorantu a dali pivo Stella Artois.
pondelok 26. júna 2006
Sofia 2006
Termín: 22.6.2006 - 25.6.2006
Doprava: Letecky Bratislava - Sofia
Účastníci zájazdu: MiKeL, MJ, Smok, Eva, Robo (Pedro sa pre iné povinnosti nakoniec nezúčastnil)
Počas tohoto krátkeho výletu neboli robené zápisky, takže s odstupom času už spomienky trochu vybledli. Hlavne ich chronologická následnosť. Čo to sa dá vydedukovať z fotiek, ale asi to nie je potrebné. Bol to môj v podstate prvý stret s bulharskou kultúrou (po správnosti už druhý, ale prvý bol keď som mal asi päť rokov a tam už sú spomienky takmer vymazané). Po príchode sme si nejakým spôsobom kúpili lístok na MHD a dopravili sa do centra. Mali sme zoznam niekoľkých hostelov aj s adresami a tak sa začal náročný pochod s batožinou po meste. Po niekoľkých pokusoch sme sa nakoniec ubytovali v hosteli Orient Express a vydali sa na preskúmavanie mesta a zbieranie prvých bulharských zážitkov. Asi každému z nás najviac utkvelo v pamäti moje faux pas spôsobené rozdielnym chápaním ukázania počtu dva prstami na ruke. U nás bez problémov používané palec + ukazovák je bulharmi chápané v sexuálnom kontexte (v závislosti od natočenia buď veľký chlap s malým vtákom, alebo naopak malý chlap s veľkým vtákom - približné vysvetlenie jedným bulharom lámanou angličtinou). A ja netušiac čo činím som sa snažil objednať dve pivá od čašníčky, ktorá to ale pochopila asi tak, že ju chcem pretiahnuť. Dokonalosť incidentu bola uspokojená ďalšou rozdielnosťou národov a to neslávne známe kývanie hlavou. Takže moje pokusy o kývanie do strán na znak, že nie bolo pochopené ako áno. Keďže sme z bulharského jazyka veľa neovládali a len sme postupne pochytávali pár základných slov, väčšinou sme sa pokúšali dorozumieť anglicky, čo ale nebolo pochopené bulharmi, ktorí ju veľmi neovládali. Okrem nekonečných prechádzok bulharskou metropolou a obdivovaním pamiatok či iných kuriozít sme sa v sobotu vybrali aj do blízkeho pohoria Vitoša.
Doprava: Letecky Bratislava - Sofia
Účastníci zájazdu: MiKeL, MJ, Smok, Eva, Robo (Pedro sa pre iné povinnosti nakoniec nezúčastnil)
Počas tohoto krátkeho výletu neboli robené zápisky, takže s odstupom času už spomienky trochu vybledli. Hlavne ich chronologická následnosť. Čo to sa dá vydedukovať z fotiek, ale asi to nie je potrebné. Bol to môj v podstate prvý stret s bulharskou kultúrou (po správnosti už druhý, ale prvý bol keď som mal asi päť rokov a tam už sú spomienky takmer vymazané). Po príchode sme si nejakým spôsobom kúpili lístok na MHD a dopravili sa do centra. Mali sme zoznam niekoľkých hostelov aj s adresami a tak sa začal náročný pochod s batožinou po meste. Po niekoľkých pokusoch sme sa nakoniec ubytovali v hosteli Orient Express a vydali sa na preskúmavanie mesta a zbieranie prvých bulharských zážitkov. Asi každému z nás najviac utkvelo v pamäti moje faux pas spôsobené rozdielnym chápaním ukázania počtu dva prstami na ruke. U nás bez problémov používané palec + ukazovák je bulharmi chápané v sexuálnom kontexte (v závislosti od natočenia buď veľký chlap s malým vtákom, alebo naopak malý chlap s veľkým vtákom - približné vysvetlenie jedným bulharom lámanou angličtinou). A ja netušiac čo činím som sa snažil objednať dve pivá od čašníčky, ktorá to ale pochopila asi tak, že ju chcem pretiahnuť. Dokonalosť incidentu bola uspokojená ďalšou rozdielnosťou národov a to neslávne známe kývanie hlavou. Takže moje pokusy o kývanie do strán na znak, že nie bolo pochopené ako áno. Keďže sme z bulharského jazyka veľa neovládali a len sme postupne pochytávali pár základných slov, väčšinou sme sa pokúšali dorozumieť anglicky, čo ale nebolo pochopené bulharmi, ktorí ju veľmi neovládali. Okrem nekonečných prechádzok bulharskou metropolou a obdivovaním pamiatok či iných kuriozít sme sa v sobotu vybrali aj do blízkeho pohoria Vitoša.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)